Bambi A|B|O - [Larry Stylinson] || Texting

70. Kapitola

Áno, ľudkovia... je to nová kapitola. Vidíte dobre. Tak ma, prosím, nezabíjajte inak ďalšia nebude :D

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Nikdy som netúžil po deťoch. Predsa len som nebol rodinný typ, ktorý by svoje sny venoval šťastnému smiechu novorodeniatok a niekoľkým hračkám pod nohami. Hoci som si plne uvedomoval, aká dôležitá táto fáza je pre každý jeden jestvujúci druh, sám som deti nemal veľmi v láske. Mne samému v hlave, čo i len pri spomienke na malého fagana v mojej náruči, rezonovali slová ako zodpovednosť, stres, peniaze, práca a samozrejme aj záväzky.

Na jednu stranu nás mohla kopa plienok a smradu zviazať navždy. No na druhú to pôsobilo len problémy a zmätok. Nechcel som riskovať. A hoci som Harryho miloval, nedokázal som pristúpiť na jeho prosbu. Viem, že som vravel o hoc akom želaní. Že mu splním všetko, čo mu na očiach uvidím. Avšak dieťa nie je presne môj šálok kávy. Aby som bol úprimný... preferujem skôr ovocný čaj šťastia s pár lyžičkami sladkého vzťahu. Nie horkú pohromu – kávu.

Trhane som sa nadýchol a opatrne som natiahol ruku smerom k Harrymu. Ten sa trochu otriasol a okamžite mi venoval svoj zelený pohľad. V danej chvíli mnou prebehli výčitky svedomia. Stačilo sa na neho pozrieť a moje srdce sa rozbúchalo rýchlejšie ako pri maratóne. Mohol by som utekať hoci aj rýchlejšie ako svetlo a stále by som neprekonal rýchlosť úderov môjho nepokojného srdca v tomto momente.

Užieral ma zmätok a pochybnosti. Vedel som, čo chcem a čo naopak nechcem. Netúžil som po deťoch. Svadba bola prijateľná, ale to až po istej dobe. No deti? Bolo to tak zlé, ako zlomiť môjmu priateľovi v tomto okamihu srdce. Preto som sa na neho len falošne usmial. Obočie som automaticky nadvihol, aby som tak zamaskoval zbytok ustaranej tváre a povzdychol si.

,,Daj tomu čas, dobre?" zaštebotal som a na konci vety som si nenápadne odkašľal, čo sa rovnalo v týchto sekundách môjmu profesionálnemu maskovaniu. Bol som vojakom v prestrelke a to či si môjho citového rozpoloženia Harry všimne, záležalo len a len na tichom kašli.

Na moje šťastie sa kučeravý chlapec rozhodol neprotirečiť. Z ničoho nič uvoľnil svoje dlhé telo a zložil sa vedľa mňa. Hlavu rýchlo, ale za to opatrne položil na moje rameno. Okamžite, ako sa ma dotkol, mnou prešiel nával radosti. Ten ma konečne donútil úprimne odchýliť od seba pery a vyčariť tak jemný úsmev plný lásky a pochopenia.

Nastala chvíľa ticha. Nebola to tak, ako v každom filme, kde som si musel žmoliť prsty, aby som tak odľahčil napätie. Nepotreboval som napínať svaly a nenápadne si do chrbta ruky utierať pot z môjho čela. Práve naopak. Spolu s mojim priateľom sme sa k sebe tisli a užívali si toho, čo medzi nami bolo. Ticho a láska.

,,Louis? Myslíš, že by sme sa do toho jazera mohli ísť okúpať?" šepol po chvíli chlapec vedľa mňa. Lavička pod našimi telami trochu zavŕzgala, keďže sa Harry vytiahol do sedu a s očakávaním sa pozrel mojim smerom. A bolo to tu. Aj keby som veľmi chcel, nemohol som ho sklamať. Nie znovu.

Navyše plávanie zahrňuje Harryho vo vode. Nahého Harryho vo vode.

,,Ak chceš, tak môžeme. Len asi budeme musieť ísť dnu nahí, Veď vieš... aby sme potom nešli domov v mokrom oblečení," lišiacky som sa na neho usmial. Chlapec po mojej pravici spočiatku zamrzol a s pootvorenou pusinkou otočil hlavu do strany. Svoje čučoriedkové pery neustále držal od seba a mne sa už i len z pohľadu na ne hromadili v ústnej dutine slinky. Potichu som sa zasmial nad výrazom svojho priateľa. Vyzeral, akoby si sadol na špendlík a z toľkej bolesti mu išli oči vypadnúť z jamiek.