Bambi A|B|O - [Larry Stylinson] || Texting

46. Kapitola

Strach, ktorý mnou zrazu prešiel ma dokonalo ochromil. Bál som sa, že som Harrymu nejako veľmi ublížil. Preto som okamžite vyskočil na nohy a pripravený vyštartovať do pivnice som sa natiahol po kľúčoch po mojej pravici. Počkať... po kľúčoch?

Louis: Oh prepáč, Harry :D

Louis: Zabudol som, že som ťa tam zamkol.

Louis: Hneď som tam.

Sám nad sebou som pokrútil hlavou a spokojne si vydýchol. To všetko napätie zo mňa behom sekundy opadlo a ja som pokojne vošiel do obývačky. Krúžok, na ktorom viseli kľúče, som si vtesnal na malíček a uvoľnene som s nimi zatočil.

Už, už som stál pri dverách svojej pivnice, keď v tom mi zacinkala správa. Zvedavo, hoci by som nemal, som zobral telefón do rúk. Prekvapilo ma, keď nová správa pochádzala opätovne od Harry.

Bambi: Ty si ma zamkol? :O

Zmätene som zamrzol na mieste, pričom som okamžite prstami oblapil studený kov predmetu v mojich rukách.

Louis: Áno?

Louis: Veď to je aj dôvod, prečo sa nevieš dostať von.

Louis: Alebo nie?

Telefón som bez zaváhania vopchal do vrecka na mojom vypracovanom pozadí. Následne som rýchlosťou geparda po energetickom nápoji vopchal kľúč do zámky. Musel som uznať, že takto rýchlo som nezasunul ešte nikdy a do ničoho.

Medzi tým som ešte počul nejaké cinkanie správ od Harryho, ale to som ja už bežal po schodoch dole. Sem tam sa mi stalo, že som preskočil dokonca dva naraz, avšak veľkú pozornosť som tomu nevenoval. Potreboval som sa k Bambimu dostať, čo najrýchlejšie to ide a ak to znamenalo si zlomiť nohu, tak prečo nie. Hlavne, že bude on v poriadku.

Napokon som sa dostal až do spodnej časti, kde boli ako inak druhé dvere. Tie si spomínam, že som nezamykal, preto ma samotný fakt, že boli zavreté, desil. V podstate ma to utvrdilo len v tom, že sa Harry ani len nepokúsil ich otvoriť. Preto som to po niekoľkých sekundách spravil ja, sledujúc spomínaného kučeravca ako sa drží za hlavu jednou rukou a tou druhou sa pozerá do telefónu. Mal som tušenie, že mi písal... v čom ma ako inak aj utvrdilo to, že mi v nasledujúcich desiatich sekundách zavibroval telefón.

Zlomene som si povzdychol, keď Harry svoju hlavu otočil mojim smerom. Musel som sa na neho smutne usmiať, keď som si to dlhými krokmi namieril rovno k nemu. Rýchlo, ale stále dosť opatrne, som si kľakol vedľa matracu a Harryho pohladil po čele.

,,Bolí ťa niečo?" zamumlal som previnilo, keď som odhŕňal niekoľko neposedných pramienkov na stranu. Harry len unavene privrel oči a trhane sa nadýchol. Následne položil telefón a oboma rukami polapil jednu z tých mojich. Neprotestoval som a prosto ho nechal, aby mi moju dlaň premiestnili na jeho líce.

,,Hlava. A b-bruško," fňukal ako také malé dieťa. Pri pohľade na jeho unavené telíčko sa mi lámalo srdce. Musel som s tým niečo urobiť. Avšak najprv som sa potreboval uistiť, že sa Harry nikde nebuchol, teda si toto nespôsobil sám.

,,Hm a kde ťa to bruško bolí?" spýtal som sa ho. Harry nespokojne nakrčil svoj malý nosík a napokon ruku, ktorú neustále zvieral, akoby mu šlo o život, premiestnil na svoje brucho. Musel som sa zamračiť, keď som prstami prešiel po jeho zahalenej pokožke vedľa pupku.

,,Tu?" šepol som, pričom som jemne na dané miesto zatlačil. Nebolo tajomstvom, že vďaka mojej šikovnosti som na chirurgii strávil viac ako dosť času. Preto som využil nejaké tie poznatky, ktoré sa mi v tej diabolskej budove nakopili.