Bambi A|B|O - [Larry Stylinson] || Texting

72. Kapitola

Ustavične som myslel na to popoludnie v jazere. Myslel som na chuť jeho prekvapivo ľadových pier, na jeho paradoxne horúce dotyky. Láska, ktorú som k nemu pociťoval sa rázom sekundy premenila na hlbokú fyzickú bolesť. Srdce sa rozhodovalo či vyskočiť z hrude, alebo začať plán zvaný „infarkt". Zatiaľ čo v hlave... zatiaľ čo v hlave mi tikala akási imaginárna bomba. Moje telo ma prestávalo poslúchať. Plne sa poddávalo mučivej situácii.

Sedel som vedľa Harryho nemocničnej postele. Už dlhšiu dobu sa nekrútil od bolesti, čo možno aj spôsobili silné lieky na spanie. Ihneď ako sme došli a ja som Harryho dotiahol pred recepciu, sa k nám zhrnulo niekoľko sestričiek a doktorov. Dožadovali sa odpovedí, na ktoré som ja avšak nebol schopný odpovedať. Jazyk sa mi zasekol kdesi na polceste medzi vzlykom a prosbou o pomoc. Nedokázal som hovoriť, keď sa pre chlapca vedľa mňa stali i samotné nádychy bolestivými podnetmi.

Nakoniec sa to všetko akosi upokojilo. Každý jeden človek, ktorý nám kedy pomohol, by si zaslúžil za tucet ruží a obrovskú bonboniéru. Jednali s nami nadmieru pokojne, čo sa o mne povedať nedalo. Zúril som, plakal som, trhal som si vlasy, keď sa z izby, v ktorej momentálne som, niesli hlasité výkriky. Vtedy ma poslali na chvíľu preč. Nechcel som, ale musel som. Vedel som, že to tak bude lepšie. A hoci som odvtedy nevidel zeleň jeho očí, neľutoval som toho. Konečne som nemal pocit, že chlapec môjho srdca trpí.

Alebo sa tomu tak aspoň zdalo.

,,Pán Tomlinson?" ozval sa hlas spoza môjho chrbta. Iba som jemne mykol hlavou na znak toho, že počúvam zatiaľ, čo som sledoval pokojnú tvár samotného Harryho Stylesa. Všetko na ňom- jeho zavreté viečka, jeho jemne odchýlené pery, ba i dokonca nosík, v ktorom boli momentálne akési nehutné hadičky- pôsobilo akosi harmonicky.

,,Nejaká paní dnes doniesla ďalšieho muža. Omegu. Volá sa Nick Grimshaw a máme veľké podozrenie, že to je mate vášho priateľa," pod náporom daných slov, toho mena som sa trochu zhrbil. Tlačili na mňa a ja som sa im nechcene snažil uniknúť.

,,A to znamená?" zachrapteľ som a po dlhej dobe odtrhol pohľad od svojho priateľa. Rukou som opatrne zašmátral po tej jeho a nakoniec si s ním preplietol prsty. Hoci boli plne nehybné a ochabnuté, nevadilo mi to. Moje myšlienky mali tak aspoň v jednom isto. A to, že je Harry vedľa mňa a nikam neodchádza, že ho nestrácam.

,,To znamená, že ho odpojíme od sedatív a namiesto toho mu dáme do infúzky silné lieky proti bolesti. Potom už len počkáme kedy sa zobudí a urobíme ešte zopár testov, aby sme ho tak pripravili na zákrok," zašveholila doktorka, ktorá dostala môjho Harryho pod svoje ochranné krídla. Prisahám, že som si predstavoval to, ako jej nad hlavou poletuje svätožiara, keď po prvýkrát na Harryho prehovorila. Čierne vlasy mala vtedy vzopnuté do pevného drdolu a na tvári sa jej zračili obavy. Správala sa k nemu tak milo. Tak súcitne, hoci sa mi neskôr priznala, že taký prípad ešte nezažila.

,,Dobre. Kedy sa asi preberie?" šepol som a hlavu opatrne stočil späť k Harrymu. Ten sa zhlboka nadýchol, nad čím som sa musel jemne pousmiať. Bol mojim šťastím, mojim zakázaným ovocím. Nevedel som si predstaviť, aké by to bolo, keby už nikdy nezopakoval tento jednoduchý a pritom tak ľudský čin, keby sa už nikdy nenadýchol.

Celou miestnosťou sa ozvalo klopkanie niekoľko centimetrových podpätkov doktorky Evansovej. Ako na povel do izby vtrhla taktiež mne povedomá sestrička a začala jemne klopkať do sklenenej fľaštičky na stojane. Netušil som, čo sa tým snaží dosiahnuť, do kým v nej nezostalo nič a ona ju tak mohla pokojne vymeniť za novú, kde sa mali údajne nachádzať lieky proti bolesti. Infúzia bola napokon na svojom mieste a skrz dlhú hadičku začali do Harryho tela prúdiť látky, ktoré ho mali zbaviť trápenia.

,,Dobre teda. My sa teda vidíme zajtra, pán Tomlinson. Tuším, že budete spať tu, takže sa chcem spýtať či vám sem máme doniesť nejaké lôžko," jej hlas znel pokojne a presvedčivo. Naozaj som na chvíľu zatúžil na to si ľahnúť na nejakú posteľ a prosto zaspať.

,,Nie. Ďakujem," odvetil som a jemne sa na ňu usmial. Venoval som jej svoj posledný pohľad a potom sa začal opätovne venovať Harrymu. Prekvapilo ma, keď mi doktorka so sestričkou popriali dobrú noc a zhasli svetlá, avšak neprotestoval som. Svoje telo som totižto prehol tak, aby som si mohol hlavu položiť vedľa tej Harryho, zatiaľ čo som zadkom zostal priklincovaný k stoličke. Musel som vyzerať smiešne, čo mi ale nevadilo. Hlavne, že som bol pri ňom.

Zhlboka som sa nadýchol mne známej vône, ktorá bola jemne napáchnutá dezinfekciou. Bolo mi celej tejto situácie ľúto, no vedel som, že inak sa to riešiť nedalo. Preto som opatrne prešiel prstami cez jeho pažu a povzdychol si.

,,Si môj šikovný chlapec, Harry. Veľmi šikovný chlapec. Teraz sa už len vyspinkáš a zajtra už bude po všetkom," mumlal som do ticha, ktoré nás obklopovalo ako oceán Austráliu. Väčšmi som sa k nemu natiahol a napokon mu venoval menšiu pusu na líce. Cez prítmie vôkol nás som si všimol ako sa mu viečka jemne zatrepotali a ja som si tak mohol spokojne vydýchnuť.

Čas ísť spať.

***

Môj bezsenný spánok mi vždy vyhovoval. Moja myseľ si tak plne oddýchla a ja som nemusel riešiť problémy aj za snu. Nemusel som myslieť na to, čo sa včera stalo, na to čo sa stane dnes. Prosto som si užíval konečného pokoju a to až do okamihu, kedy do mňa ktosi opatrne nešťuchol. Nakrčil som svoj nosík a s ešte stále zavretými očami som sa vyštveral do sedu. Moje celé telo ma bolelo z toho, ako som sedel, načo som teda nespokojne zakňučal.

Napokon som zamrkal a poobzeral sa vôkol seba. Čakal som, že vedľa mňa bude akási sestrička alebo doktor, čo sa ale nestalo. Mierne som spanikáril, keďže v miestnosti vládlo aj naďalej ticho. A to až do kým sa neozval jemný ale za to chrapľavý hlások chlapca predo mnou.

,,D-dobré ráno, Loui," zachichotal sa, načo som vytreštil oči a okamžite ich premiestnil na Harryho. Ten vyzeral stále zničene, no dosť živo na to, aby som sa k nemu radostne natiahol a objal ho. Silno som stisol jeho telo a hlavu zaboril do menšej priehlbiny na jeho krku.

,,Už žiadne nutné vychádzky do nemocnice, Bambi. Už nikdy! Bál som sa," zamumlal som nespokojne do jeho pokožky, zatiaľ čo sa mi do očí tlačili slzy. Kučeravec sa opätovne zasmial a objatie mi venoval naspäť.

,,Ale ja za to nemôžem," vystrčil spodnú peru, keď som sa od neho odtiahol. Automaticky som prekrútil očami a pozrel sa na neho.

,,Ale môžeš, trdlo. Odteraz už žiadne iné omegy okrem mňa. Jasan?" nakrčil som obočie a zapozeral sa do jeho zelených očí. Stále sa mu trošku leskli, čo som prisúdil k tomu, že bol stále dosť unavený.

,,Jasan hafan, Loui," zaškeril sa a natiahol sa ku mne. Chcel ma opätovne objať, no nestihol to, keďže do izby vtrhla doktorka Evansová, beta. Opatrne pootvorila svoje namaľované pery a začala hovoriť veci, ktoré sa môjmu priateľovi ako inak veľmi nepozdávali.

Komu by sa čosi také aj pozdávalo, že?

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte!

Nová kapitola po dlhej dobe! Snáď sa páčila a taktiež dúfam, že ste na tento príbeh nezabudli. Viem, že v poslednej dobe je to čakanie na dve veci, no inak sa vážne nedá.

Tak teda...ak sa vám chce, bola by som rada za nejaký ohlas. Potrebujem predsa vedieť, že ste stále na žive. 

-Curly