Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

9

Našiel som ju. To meno bol kľúč ku všetkému. Vedel som, kde býva. Že Jacob a Beth nie sú jej, boli to deti jej sestry. Žila sama v malom dome na západnej strane Derry. Táto časť mesta bola trochu iná, než ostatné. Domov tu bolo menej, rovnako tak detí na ulici. 

Vrátila sa sem až večer. Celé poobedie strávila u sestry. Keď vystúpila z auta a pobrala sa dnu, sebavedome som si vykračoval ulicou, obzerajúc sa okolo. Napriek tomu, že vonku bol pokoj a decká zrejme doma, radšej som sa tu pohyboval bez svojho klaunského zjavu. Budil som tak menej pozornosti, ak by sa predsa len nejaký smrad objavil. 

Vybehol som po schodoch na verandu a snažil sa nazrieť oknom dnu. Strhol som sa, keď sa znova otvorili vchodové dvere a ona sa rútila von.

"Áno, už som na ceste!" zvolala do telefónu a ja som sa rýchlo skryl za roh. Našťastie sa vybrala pešo, takže som nemusel premýšľať, ako budem držať krok s jej autom. 

Sledoval som ju celú cestu zatiaľ čo obloha začala tmavnúť. Ani raz sa neobzrela, určite netušila, že za ňou idem. 

Spokojnosť na tvári sa mi vytratila, keď vošla do dverí na rohu hlavnej križovatky. Zvnútra sa ozývala hlučná hudba a zazrel som dav ľudí, no nemohol som inak a vybral som sa za ňou. Prešmykol som sa okolo páru, ktorý práve vychádzal von a držal som oči na jej červenej hlave. Pri bare sa pozdravila s niekoľkými ženami, ktoré jej okamžite podali drink. 

Pousmial som sa. Ak ju opijú, možno z nej dostanem potrebné informácie a potom ju zabijem. V tomto duchu som celý večer pretrpel v prítmí obklopený nič netušiacimi alkoholikmi, ktorí si sem prišli riešiť nervy za celý týždeň. Sally už popíjala šiesty pohárik, keď jej oči zaleteli kamsi preč od jej spoločnosti a znenazdajky som si uvedomil, že sa pozerá na mňa.  

Usmiala sa. 

Netuším, aký mala na to dôvod, ale povzbudilo ma to. 

Vstala zo stoličky, kopla do seba siedmy pohárik a pobrala sa kamsi dozadu. Ihneď som vykročil za ňou. Ľudia sa divne obzerali, netušili, kto si medzi nich razí cestu, keďže ma nevideli. 

Obzrela sa, jej oči vyhľadali moje. Ďalší úsmev. 

Nepanikárila, neutiekla, pokračovala do dverí od dievčenských záchodov. Neváhal som a vošiel za ňou. Rozhliadol som sa, ale nikde som ju nevidel. Podišiel som pár krokov, dvere za mnou sa zavreli.

"Sleduješ ma?" Spýtala sa a ja som sa k nej prekvapene obrátil. Otvoril som ústa, ale než som stihol niečo povedať, znova sa ozval jej hlas.

"Videla som ťa. V meste aj pred školou." Bol som úplne úchvatený jej pokojným a uvoľneným vystupovaním. Zvedavosť vo mne vrela ako časovaná bomba a ja som proste musel vedieť, kto to predo mnou stojí. Čo je na nej také špeciálne?

Prirútil som sa k nej, schytil ju za ramená a oprel o stenu. Prenikavé oči sa mi v pili do tváre, skúmala ma. Zamračil som sa, keď mi položila otázku, ktorú som mal na jazyku.

"Čo  si zač?" Šepla a ja som sa zmohol len na dve slová.

"Prečo ty?" Premýšľal som nahlas a hľadal niečo zvláštne v jej červených vlasoch, v očiach, ktoré ma skúmali, v perách, ktoré sa pootvorili. Dlane zdvihla k mojej tvári a než som sa prebral z myšlienok, ucítil som jej pery na svojich.