Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

11

Prebral som sa na ženský krik a so zatvorenými očami sa pousmial. Bol to príjemný zvuk, taký upokojujúci. Lenže vzápätí mi došlo, že v mojom dome nikdy ženský krik počuť nebolo!

Spomenul som si, kde som, hneď ako som otvoril oči a následne prudko vstal z postele. Všimol som si Sally, ktorá stála na opačnej strane postele a vydesene na mňa pozerala.

„Čo ty tu robíš?" spýtala sa a ja som premýšľal nad vhodnou odpoveďou, zatiaľ čo ona si ma premerala očami.

„Nespali sme spolu, však?" ozvala sa bez toho, aby mi dala šancu vysvetliť jej situáciu.

„Nie!" odvetil som zrejme až príliš znechutene.

„Tak čo tu robíš?" zopakovala a ja som sa v duchu pousmial. Toto bolo znamenie, že si toho veľa nepamätá. Chytil som sa jej zmäteného výrazu a sebavedome prehovoril.

„Sledoval som ťa." Zamračila sa a ustúpila o krok vzad.

„Videla som ťa už viackrát. Si stalker alebo čo?"

„Stalker? Nie!" pousmial som sa pričom mi v hlave behali myšlienky, ako by ma zrejme nazvala, keby ma pozná naozaj. Únosca? Vrah? Monštrum?

Geniálny trýzniteľ tých malých smradov?

„Zdalo sa mi, že v tom klube si mala záujem sa akosi... niečo si mi evidentne naznačovala tým... ako si ma... keď tvoje ústa boli prilepené k mojim. Tak som prišiel." Oči jej ešte viac potemneli. Zjavne som netrafil taktiku, akou sa muži držali v okolí tohto chabého pohlavia.

„Naznačovala čo?" Založila si ruky na hrudi a zdvihla bradu.

„Máš problém s hlavou, že nevieš, čo si tým myslela?" Zmenil som tón na otrávený a zdvihol obočie uvažujúc, či je taká hlúpa len ona alebo všetky. Odfrkla si a prižmúrila oči.

„Neponúkala som sa ti, ak narážaš na to. A ak by som o tom čo i len uvažovala, tak dnes si si všetky šance pochoval."

„Takže nie si ochotná v tom pokračovať?"

„V tvojom prípade určite nie! A teraz vypadni lebo zavolám políciu!" zdvihla hlas a ja som len pokrčil ramenami.

„Myslel som, že s tebou bude zábava." Sally si rukou upravila červené vlasy a po chvíli, keď som stále stál na mieste zdvihla ruku.

„Tak vypadneš už?"

„Takéto chovanie som od teba nečakal. A myslím, že robíš chybu. Naozaj veľkú chybu. Povedz mi, chováš sa takto aj v tej škole? Tolerujú ti to? Fackuješ tie deti?" Oči mi zažiarili zvedavosťou, keď som dúfal, že je možno aspoň trochu skazená ako ja.

„Ideš ma poúčať o chovaní, ty úchylák? Prac sa von, lebo za seba neručím!"

„A nechceš balónik?" Skúsil som ju naposledy presvedčiť, zachrániť tak situáciu, ale očividne som trafil jej citlivú stránku.

„Von!" zrevala po mne a načiahal sa po váze na stole. Bola dosť veľká, aby som jej s ňou rozbil hlavu a zabil ju tak jediným úderom. Lenže moja zvedavosť bola silnejšia.

O to horšie sa mi odchádzalo preč. Mal som sa s ňou zblížiť a nie sa nechať vykopnúť von. Bol som taký rozhnevaný, že som na verande zapálil drobný oheň a so škodoradostným úsmevom som sa ešte raz obrátil ku dverám. Úsmev mi zmizol z tváre, keď som zbadal, že namiesto verandy horia moje nohavice.