Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

35

Oblečenie som mal postriekané krvou, ale to mi nevadilo. Nikdy mi to nevadilo. Kráčal som domov s úsmevom, no ten mi z tváre postupne mizol, keď som si uvedomil, že to dievča je u mňa v pivnici. Budem sa musieť ovládať, no takto to bude aspoň o niečo jednoduchšie. Po zabití som zostal vždy pokojnejší. 

Vošiel som do domu a zamieril priamo k nej. Zhrozene vykríkla, keď zbadala stopy krvi na mojom oblečení, mal som sa zrejme prezliecť.

"To nič. Nekrič. Neublížim ti." priblížil som sa k nej, chúlila sa k stene, miestami odvracala pohľad a znova na mňa pozrela. Jej strach mi voňal ako najsladší dezert na svete. Ako najlepšie jedlo od šéfkuchára. Aspoň tak by to zrejme povedali ostatní. 

"Potrebujem vedieť,..." začal som ale nedokončil. Zamyslene som jej skúmal tvár vo svetle lampy, ktorá sa kývala na strope. Načiahol som k nej ruku a prešiel jej prstami po vlasoch, hoci sa snažila odtiahnuť. 

"Zahráme si hru, dobre? Ja sa budem pýtať  a ty odpovieš." nereagovala. Mohla aspoň prikývnuť, bolo to dosť nezdvorilé.

"Tvoji rodičia žijú? Nezabila si ich náhodou, alebo tak niečo?" Prekvapené oči sa upreli priamo na mňa, ale zase žiadna odpoveď. Pousmial som sa sám nad sebou. Ja hlupák som jej zabudol odokryť ústa. 

Načiahol som sa k nej a stiahol jej látku z tváre.

"Pusti ma! Budeš mať veľký problém! Toto nie je žart!" Začal som sa potichu smiať a sklopil zrak. Potom som znova pozrel na ňu. Sedel som pred ňou s prekríženými nohami, akoby sme boli na pikniku a len sa bavili ako kamaráti.

"Nemôžem ťa pustiť. Teraz už určite nie, ale nebudem ťa tu držať dlho. Sľubujem. Len mi odpovedaj a toto všetko čoskoro skončí." neprezradil som jej, že to skončí jej smrťou, ale asi by ju to znepokojilo.

"Odpoviem. Ale aj ty mne."

"Čože?"uškrnul som sa nechápavo. 

"Odpoviem ti na otázku ale potom položím jednu ja tebe. A tak ďalej." Narovnal som sa a po chvíli prikývol.

"Dobre. To znie fajn." 

"Otec...bol tyran. Mamu často mlátil. Chcela som odísť, ale nemohla som ju tam s ním nechať. Raz v noci ju zbil tak, že sa nevládala zdvihnúť. Keď zaspal, vzala som nôž a niekoľkokrát ho bodla do hrude." Skúmal som jej tvár, prižmúril som oči, naklonil sa bližšie. Napokon som sa usmial a stiahol späť, ďalej od nej.

"Klameš. Ale páči sa mi to."

"Neklamem. Je to tak." Rozhnevane som k nej vystrelil, schytil ju pod krk a cítil som, ako mi tvárou prebehli črty klauna. Na pár sekúnd som musel mať tvár bielu ako sneh. 

"Poznám, keď klameš! Nerob to!" Po líci jej stiekla slza od zdesenia, hrôzy a strachu. Naklonil som sa k nej, klaun ma presviedčal, aby som stisol prsty a rukou okolo jej hrdla ju uškrtil. Ale ja som ju presunul k jej brade a pery priložil na líce, kde sa zastavila slza.

Jemne som ju pobozkal na to miesto a šepol jej do ucha.

"Spýtam sa znova. Ale tentoraz neklam!"