Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

24

"Bill! Teda...Spiderman!" zahriakla ma prísne, no takmer ju počuť nebolo lebo deti sa radostne dožadovali ďalšieho čísla.

"Do toho, Spiderman!" skríkol Gene a zdvihol ruky do vzduchu. Vyskočil som a dopadol nohami na lavicu pred ním.

"Spomínal tu niekto Spidermana?" 

"Áno!" zborovo odvetili decká a ja som znova skočil, tentoraz na koberec uprostred. Sally stála s nahnevaným výrazom neďaleko, ruky mala založené na hrudi. Priskočil som k nej a naklonil tvár v maske k tej jej. 

"Slečinka sa hnevá pre to okno?" 

"Áno. Hrdina si zaplatí nové!" odvetila prísne a ja som mihol pohľad na rozbité okno. Za normálnych okolností by som ho vyšvihol ku skupinke deciek a sledoval ich ako s krikom utekajú preč. Ale dnes nie.

Namiesto toho som črepy chytil pomocou pavučiny a premiestnil ich do koša. 

"Lepšie?" otočil som sa späť k Sally. Našpúlila pery a zdvihla obočie. Neodpovedala. Vzal som uterák pri umývadle a vrhol ho k oknu. Prichytil som ho na vrchu pavučinou a spustil ho dolu, aby zakryl dieru v skle. 

"Ani to nie je ono. Zaplatíš nám nové okno!"

"Je to superhrdina, on môže rozbiť aj dve!" skríkol Gene a aj som sa pod maskou pousmial. Ten krpec mal guráž. 

"Gene!" uprela prísny pohľad na neho, ale ja som ju predbehol.

"Sally má pravdu. Zoženiem vám nové, aby sa k vám nedostal nejaký zloduch!" Pri poslednom slove som sa odrazil a vyskočil na stenu, pred ktorou stála Sally. Decká zhíkli od úžasu, Sally od prekvapenia, keď som zostal visieť zavesený dva metre nad zemou. Akoby som sa tam prilepil. Preplazil som sa opatrne na strop, triedou znel detský krik, bol som ich hrdina. Ale len do chvíle, než som pozrel na ňu. 

Netuším, čo sa stalo. V momente ako som zbadal jej iskriace oči všetko sústredenie šlo do kelu. Ruky prestali poslúchať, schopnosť byť čímkoľvek a urobiť čokoľvek zmizla ako dym a ja som sa odlepil od steny. Zletel som dolu, s hlasným úderom dopadol na chrbát a s bolesťou privrel oči. 

"Si v poriadku?" ozval sa nado mnou ustráchaný hlas.

"Áno. Len potrebujem pauzu." vysvetlil som jej dvíhajúc sa na nohy. 

"Dobre, deti! Bežte na chvíľu na dvor! Je tam pani učiteľka Paula. Prídem si po vás o chvíľu." Decká síce odvrávali, ale napokon odišli. Oprel som sa o stôl a rukou si bok, hoci už mi nič nebolo.

"Si v poriadku?" Len som bolestne zastonal a pozrel na jej starostlivý výraz. 

"Nechceš odviesť do nemocnice? Čo ak si si niečo zlomil?"

"Nie!" vyhŕkol som možno až príliš odmietavo.

"Dobre. Ale...naozaj ti nič nie je? Ako v tom vôbec dýchaš?" stiahla mi z hlavy masku a pozrela na mňa. Vzápätí sa začala smiať a strčila mi ruky do vlasov.

"Máš to na všetky strany." Neisto som zdvihol oči akoby som mohol vidieť, čo tam hore robí a ona si to zrejme vysvetlila po svojom, pretože sa odtiahla.

"Prepáč, som zvyknutá deťom upravovať vlasy stále." Jej nevinný úškrn ma utvrdil v tom, že bude nesmierne ľahké skoncovať s ňou, keď sa dozviem, čo potrebujem. Hoci tých iskriacich očí plných života bude škoda.