Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

6

"Si totálne neschopný, Billy! Idiot! Hlupák! Magor! Blbec! Tupec! Mumák! Kretén! Imbecil!" nadával som si zatiaľ čo som sa rýchlym krokom hnal preč. 

"Spamätaj sa!" Strelil som si facku zahľadený do výkladu, v ktorom sa odrážala moja tvár bez klaunského makeupu. Zahol som za roh a intuitívne sa obrátil, aby som si bol istý, že tá ženská nie je nikde nablízku. Ľudia prechádzali okolo, mohol som sa dobiť do krvi, nik by si to nevšimol.

"Vy úbohí nevedomí slepci! Mohol by som medzi vami chodiť celkom nahí, nik by to nevedel. Od hlavy po päty by som mal telo pokryté krvou vašich deciek a vy by ste pokojne kráčali ďalej!" Zasmial som sa, keď som si uvedomil svoju moc. Bol to úžasný pocit. Mal som toto mesto v hrsti a oni nemohli nič robiť. Hľadali páchateľa, ktorý uniesol ich drahé detičky, ale mňa chytiť nemohli. 

Úsmev mi zamrzol,  keď som v dave uvidel ju. Mierila oproti mne, rýchlo som zacúval do prvej uličky, ale zostal som hlavou na rohu, aby som mohol nakúkať jej smerom.

"Kam sa tak ženieš?" spýtal som sa sám pre seba. Mohol som vyskočiť, zdrapiť ju za krk a zadusiť priamo tu. Kto by ma podozrieval, keď ma nevidia? 

Ale ona ma vidí! Čo ak nie je jediná? Čo ak ju zabijem a objaví sa niekto ďalší, pre koho nebudem neviditeľný? 

Musím o nej zistiť viac! Musím vedieť, prečo ma vidí.

Vyšiel som z uličky a vybral sa za ňou. Nevšimla si ma, kráčala hľadiac dopredu, nenápadne som sa držal niekoľko krokov pozadu. Nechcel som ju stratiť z dohľadu. 

Zastavila sa až o dve ulice ďalej, pri materskej škole. Považoval som to za vtip. 

Vážne materská? Možno bola tak nasiaknutá energiou z tých malých potvor, že mala viac otvorenú myseľ a preto ma mohla vidieť. 

Dnu som však ísť nemohol a tak som zastal na trávniku.

Vybehla po schodoch dnu a ja som sa dal obchádzať budovu s cieľom nájsť jej triedu. Pre svoju výšku som sa musel prikrčiť, aby ma v okne nebolo veľmi vidieť. Zhrbený som teda nakúkal dnu pričom som si priložil ruku na ústa. Vidieť tie spokojné a šťastné detské tváre mi nerobilo dobre na žalúdok. Bolo to nechutné. Toľko úsmevov.

Ja sám som sa veľa usmieval, ale nie takto!

Napokon sa mi podarilo ju nájsť. Niečo tým trpaslíkom vysvetľovala, jeden jej sedel na kolenách. 

Stál som pri strome a pozeral dnu. Trochu sa mi zlepšila nálada, keď si jedno z deciek privrelo ruku do šuplíku, ale pla mu dlho nevydržal. 

Utešovala ho a ono zdvihlo hlavu a znenazdajky pozrelo do okna. Vtedy na mňa ukázalo prstom a ona sa otočila.

Videla ma.