Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

12

Ďalšie dni som sa ponevieral po okolí. Vyčkával som. Musel som s ňou nejako nadviazať rozhovor, zblížiť sa s ňou a zistiť, čo je na nej také zvláštne.

Ale o čom sa tí idioti spolu rozprávajú? Väčšinu času som strávil s deckami a nemal som potuchy, ako donútiť ženu povedať to, čo chcem. 

Neostávalo mi teda nič iné, než nájsť nejaký pár a sledovať ich. Podarilo sa mi zastihnúť ich dokonca viac. S každým som strávil nejakú tu hodinu a potom som si to nakráčal priamo do škôlky. Niesol som sa hrdo, sebavedome, bol som si istý, že toto zaberie. 

Schmatol som prvé decko, čo šlo okolo a zdvihol som ho do vzduchu.

"Hej! Kde je Sally? Učiteľka, červené vlasy!" Veľké oči na malej hlave na mňa vydesene hľadeli, ten krpec koktal od zdesenia ale ja som nemal čas užívať si jeho strach.

"Už... už odišla."Naštvane som zavrčal a pustil ho. Vyrazil som k nej domov. Hnal som sa celú cestu, ani som si nepripravil plán, proste som vyrazil dvere a vrútil sa dnu.

"Sally!" skríkol som do prázdneho domu. Nahliadol som do miestností, ale bol som tu sám. Otočil som sa teda a vyšiel von. Dvere som chcel zatvoriť, ale poškodil som zámok a tak som ich len privrel. Nasrdene som si sadol na schod a hlavu si oprel do dlaní so zamračenou tvárou. Nervózne som si trel rukávy v prstoch, každou sekundou som bol netrpezlivejší. 

Od nervov sa mi na tvári začal objavovať make up. Cítil som farbu ako vytvára na pleti biele mláky, ktoré sa napokon zliali do jednej a pokryli mi celú tvár. Vlasy sa sčesali dozadu a do bokov, šaty zbeleli. 

Znova som sa ukryl do klaunského ja, v ktorom som sa cítil istejšie. A mohol som si naťahovať rukavice v predstave, že sú to jej ohnivé vlasy. 

Penil som, soptil, ale už to trvalo pridlho a ja som prijímal svoju porážku. Upokojil som sa, zmenil znova do ľudskej podoby a sledoval zapadajúce slnko. 

Zrazu som ju zbadal. Pri pohľade na jej červenú hlavu bol všetok hnev späť, mal som chuť vytrhnúť jej srdce priamo z hrude. Namiesto toho som vystrelil na nohy a oboril sa na ňu.

"Kde si bola tak dlho?" Zdvihla hlavu od kabelky a zamračila sa.

"Čože?"

"Čakám ťa tu celú večnosť! Chcem ísť k tebe domov!" Stála na mieste a neisto si ma premerala, potom sa začala hrabať v kabelke.

"Nechcela som, ale zavolám políciu."

"Nie!" Priskočil som k nej a vzal jej telefón z ruky.

"Hej!" Načiahla sa po ňom ale bol som na ňu privysoký.

"Chcem ísť dnu a porozprávať sa!" Snažil som sa dohodnúť miernym tónom ale ona nespolupracovala. 

"Nemáme o čom! Daj mi ten mobil!" Nastavila ruku a prísne na mňa pozrela.

"Ako to bolo?" uvažoval som nahlas a vybavil som si v mysli to, čo rozprávali tí chlapi.

"Dáme si šampanské a uvidíme kde skončíme!" vyhŕkol som nadšene dúfajúc, že toto už zaberie. Namiesto toho ku mne Sally pristúpila, vlepila mi facku a vzala si späť svoj telefón. Ak by som  nebol taký prekvapený, asi by som ju na mieste zadusil. 

"Skončili sme, daj si odchod! Inak naozaj zavolám políciu!" 

"Sally!" Na moje volanie nereagovala, prebehla okolo a vošla do domu. Keď zbadala poškodené dvere, dala si tú námahu a presunula za ne skrinku, ktorá stála pod oknom. 

Zovrel som päste a dupol od zlosti. Perou mi šklbalo, toľko hnevu som v sebe mal. Ale radšej som ho nevypustil, mal som obavy, že by to dopadlo tak, ako predtým. Ako vždy, keď bola nablízku. A tak som si len potichu šomral, zatiaľ o som sa vzďaľoval od jej domu. 

"Keď s tebou skončím, budeš si želať, aby si ma pustila dnu. Zabil by som ťa hneď. Teraz si to však budem vychutnávať!"