Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

8

„Pusťte ma!" Nariekala malá Valerie, učupená v kúte špinavej zaprášenej izby. Pre mňa to tu bolo útulné ako nikde inde, ale ona to neocenila. Nemala vkus.

„Pusťte ma! Ňa, ňa, ňa, ňa!" Zaškeril som sa napodobňujúc jej ufňukaný hlas. Slzy sa jej spustili po lícach, ruky v okovách si pritisla bližšie k hrudi. Priskočil som k nej a čupol si.

„Vieš, mala by si mi vlastne poďakovať." Nechápavo ku mne zdvihla vydesené oči.

„Prečo?"

„Tvoji kamaráti sú... preč. Zabil som ich. Ale teba nie. Nechal som si ťa, aby som sa mohol upokojiť, keď mám zlú náladu. Ako napríklad dnes. Jediné, čo musíš urobiť, je trošku plaču, výkrik, trasúce sa ruky sú tiež fajn. Alebo všetko naraz, to už nechám na teba. Môžeš aj improvizovať. Dobre?" uprel som na ňu oči s nádejou, že mi vyjde v ústrety a široko sa na ňu usmial.

„Dobre." Prikývla a mne sa tvár rozžiarila ešte viac.

„Skvelé!" Zatlieskal som a odbehol na druhú stranu miestnosti.

„Si naozaj rozumná." Ako som tak na ňu pozeral, zrazu sa mi v hlave rozjasnilo. Zvedavosť vyhrala nad chuťou vydesiť to malé dievčisko. Otočil som sa chrbtom a zamyslene si priložil ukazovák k perám.

„Tak ma napadlo..." Keď som sa znova zvrtol k nej, strhla sa.

„Máš súrodencov?"

„Áno." odvetila vystrašene.

„Koľko majú rokov?" neodpovedala.

„Koľko majú rokov, Valerie!" zreval som po nej, po líci jej stiekla ďalšia slza.

„Brat štyri roky a sestra šesť mesiacov." Vyslovila lámavým hlasom.

„A brat chodí do škôlky?"

„Áno."

„Nemá náhodou jeho učiteľka červené vlasy?" Oči sa jej skryli pod zvraštené obočie, nemala ani poňatia, prečo sa jej na to pýtam.

„Ako to viete?" Usmial som sa a podišiel bližšie dlhými pomalými krokmi, Valerie ma sledovala ale nemohla urobiť nič, len sa ešte viac pritisla k starému radiátoru.

„Ako sa volá?"

„Tim." Prevrátil som otrávene oči do stropu.

„Nie tvoj brat! Tá učiteľka!"

„Neviem. Nepamätám sa!" Priskočil som k nej a zdrapil ju za ramená. Potriasol som ňou tak silno, až si hlavu udrela o radiátor.

„Tak si spomeň!"

„Sally!" vyhŕkla zrazu a pripútanou rukou si chytila ranu na hlave.

„Sally...a celým menom?"

„Forlandová." Odvetila pomedzi plač.

„Určite?" naliehal som nedočkavo.

„Áno. Určite. Sally Forlandová."

„Ďakujem." Uškrnul som sa na ňu a siahol rukou po prameni jej vlasov.

„Urobím to rýchlo, za to, že si mi pomohla. Dobrú noc, Valerie!" S týmito slovami na perách som jej dlhé vlasy omotal okolo krku. Dievča sa začalo dusiť, upieralo na mňa vydesené oči plné strachu a ja som sa neprestával usmievať.