Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

13

Domom sa ozývalo detské kvílenie, ten tichý hlások mi pílil uži ale zároveň mi z neho pobehovalo po tele príjemné chvenie. Prešiel som si prstami po končekoch ryšavých vlasov, usmial sa sám pre seba do zrkadla. Pred Timom som nemusel hrať nijaké stvorenie, nijaké zviera či mátohu. Najviac sa desil klaunov. A tak som vykročil na chodbu vo svojom bielom oblečení, v ktorom som sa cítil veľmi príjemne. Prešiel som k posledným dverám a strčil kľúč do zámku. Sotva sa zvrtol a dvere povolili, spoza nich sa ozval ten malý smrad. Plakal. Potichu, líca mal mokré, ruky sa mu triasli. Venoval som mu široký úsmev a prekladal dlhé nohy smerom k nemu. 

"Ahoj, Timy!" Odpoveďou mi bolo zúfalé zakvílenie.

"Som Billy, klaun, ktorý má pre teba jedinečné predstavenie!" Mávol som rukami vo vzduchu, Tim sa prikrčil k stene a rozreval sa ešte viac. Neprosil ma, nežiadal, aby som ho pustil. To ma nazlostilo. Väčšina deciek žobronila, sľubovala hory-doly aby sa odtiaľto dostali. Ale on nie. Len tam sedel a plakal ako taká bábka. 

"Čo si zaslúži také chlapčisko ako ty? Pozri sa na seba! S tými červenými očami, krátkymi nohami a hlasom ako dievča! Budeš rodičom chýbať? Možno. Pár dní. Rýchlo na teba zabudnú. Nie je lepšie byť tu? Tu, s klaunom, ktorý ti urobí predstavenie?" Tim na mňa vyvalil oči podliate krvou, pera mu tancovala hore-dolu od strachu. Nebol ďaleko od úplného šoka. Možno sa mi podarí dostať ho do momentu, keď bude len sedieť a pozerať pred seba ako mŕtvola. Ustúpil som o krok dozadu a vytiahol spoza chrbta červené balóniky. Prehodil som si ich v rukách niekoľko krát, žongloval som s balónmi akoby to boli loptičky. Tim sa trochu upokojil, pozeral na divadlo pred sebou. 

Usmial som sa na neho. Prestal plakať a rukami si objal kolená. Pohol som sa do strany, vyhadzoval nohy do vzduchu a popri tom stále žongloval. A keď sa na Timovej tvári zjavil slabý náznak úsmevu, scéna sa zmenila. Balóniky stále lietali vzduchom, ale v momente, keď sa dotkli mojej ruky, zmenili sa na detskú ruku. Tri malé ručičky, odtrhnuté od tela, koža aj mäso viseli na jej konci a čerstvá krv z nich postriekala podlahu aj moje oblečenie. Niekoľko kvapiek dopadlo aj na Timovu tvár, ktorý sa rozkričal od hrôzy a znova sa mu po lícach spustili slzy. 

Ruky som odhodil kamsi do kúta a priskočil k nemu.

"Máš rád klaunov, Timy?" opýtal som sa sklonení nad ním, oči som mal dokorán a civel na neho akoby ma to naozaj veľmi zaujímalo. Neodpovedal mi, len ďalej vrieskal a tisol sa odo mňa preč. 

"Chcel by si ešte nejaké číslo vidieť?" Potriasol hlavou div mu neodletela a namiesto kriku už len prerývane dýchal. 

"Škoda." prehovoril som naoko smutne, kútiky úst mi klesli. Obrátil som sa mu chrbtom a vzdialil sa. 

"Ale," rozľahol sa môj hlas po miestnosti o malú chvíľu,"kto nechce vidieť klaunov. Nemá v cirkuse čo robiť. Nemám pravdu?" Tim uprel zrak priamo na mňa a zrejme v ten moment, keď som sa proti nemu vyrútil mu bolo jasné, že moja klaunská tvár bude to posledné, čo na tomto svete uvidí.