Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

25

"Nie som dieťa." oponoval som jej na to, čo práve povedala ale jej sa na tvári usadil úsmev.

"Si si istý? Máš na sebe kostým pavúka." Kútik úst mi máličko vyšiel hore ale hneď som ho donútil klesnúť a zmenil som tému.

"Si odtiaľto?" Zostala trochu zaskočená a podozrievavo na mňa pozrela.

"Prečo sa pýtaš?"

"Len tak."

"Myslela som, že o mne vieš všetko." podpichla ma pripomenúc mi naše predošlé stretnutia.

Zatváril som sa ublížene a ona prerušila ticho s pokrčenými ramenami.

"Žijem tu celý život."

"Máš rodinu?" Sally sa obrátila a pozrela na dvere.

"Ak už ti je dobre, mali by sme ísť za deťmi." Zastonal som a skrivil tvár v predstieranej bolesti. 

"Naozaj nechceš ísť k lekárovi?" zopakovala svoj návrh ale ja som potriasol hlavou.

"Nie, len tu ešte chvíľu zostaňme." 

"Nehráš to na mňa? Nedržíš ma tu len preto, aby sa ma mohol vypytovať?" nebola taká sprostá ako som si myslel. 

"Chcem len vedieť, čo si zač." Zamračila sa a založila si ruky na hrudi.

"Čo keby si začal u seba, hm? Najprv ma sleduješ, potom zachrániš Genea a teraz lezieš po stenách! Ako si to vôbec urobil?"

"Mám svoje triky." odfrkla si a urazene sa vybrala ku dverám. Vystrel som k nej ruku a vystrelil pavučinu na jej bok. Než sa stihla spamätať, pritiahol som si ju k sebe ako ten ťuťmák vo filme. Prekvapene otvorila ústa a pozrela na mňa.

"Nič ti nie je!" obvinila ma, no ja som si to nevšímal. 

"Potrebujem o tebe vedieť všetko!" šepol som nedočkavo, držal som ju okolo pása a vpíjal sa do jej očí. Zblízka boli ešte ohromnejšie. Vlasy jej padali na ramená, krútili sa ako hady vypustené z klietky. 

"Prečo?" zaprela sa o mňa ramenami, akoby sa chcela odtiahnuť ale nevyvinula nijakú silu. Niečo ju pri mne držalo z jej vlastnej vôle. 

"Fascinuješ ma! Nedokážem sa sústrediť, keď si pri mne. Preto som spadol z toho stropu." priznal som sa jej bez rozmyslu. 

"Pusti ma!" vyslovila potichu, no ja som to neurobil. Nemohol som. Niečo v jej pohľade ma nútilo držať ju aj naďalej. 

"Si taký zvláštny!" šepla premeriavajúc si moju tvár. 

"Desíš ma!" dodala po chvíli a mňa zalial ten slastný pocit, ktorý som cítil vždy, keď som strašil tie malé stvorenia. 

"To si nemala vravieť!" odvetil som jej a naklonil sa bližšie.