Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

38

"Kde to sme?" začul som zrazu a zvrtol sa. 

"Nepozeraj! Lebo prehráš!" upozornil som dievčisko s otvorenými očami a ona ich rýchlo zavrela. 

"Ja sa bojím." ozval sa akýsi priškrtený hlas. Otrávene som si vzdychol a zahol do chodby, kde boli dvere do pivnice. Otvoril som ich a zavolal k nej.

"Sally!" 

"Som tu! Kde asi by som bola?" skríkla z tmy pod nami a decká začali zasa pišťať.

"Pani učiteľka!" 

"Deti?" zaznel ku nám jej prekvapený hlas a ja som sa usmial.

"Utekajte za ňou!" povzbudil som ich veselo. Otvorili oči ale zostali stáť.

"Prečo je tam dolu?" spýtal sa ma Gene neisto. Uprel som na neho pohľad a uškrnul sa.

"Čaká tam s ďalším prekvapením. Ten výlet je len jedno z nich. Tak bežte! Spiderman má pre vás niečo úžasné!" Ich krátke nohy sa pomaly priblížili ku schodom a vybrali sa dolu. Neisto, bojazlivo. Klaunovi sa to páčilo. Gene ma stále držal za ruku ale mne to nevadilo. Kráčal som za ním, stále s úsmevom na tvári. 

"Nechoďte sem! Utečte!" skríkla zrazu, keď zbadala prvé decko na schodoch. Chceli sa obrátiť, chceli možno aj utekať, ale nemali kam. Nevidel som ho, ale celkom iste som vedel, že za mojím chrbtom sa zjavil čierny medveď s obrovskými pazúrmi a krvavou papuľou. 

Krik a plač. To bolo prvé, čo nasledovalo. Ich žalostné kvílenie preťal môj smiech. Malá ruka sa chcela vytrhnúť z môjho zovretia, ale nepustil som ho.

Ostatní sa rozutekali každý do iného kúta. Dvere sa zabuchli, medveď zmizol a ja som pomaličky kráčal dolu. 

"Spiderman?" oslovil ma trasúcim sa hlasom Gene. Slzy mu tiekli po lícach, ústa mal vykrivené, triasol sa. Sklonil som sa k nemu a pohladil ho po líci.

"Tvoji kamaráti sa chcú hrať na schovávačku." šepol som mu ale vôbec sa neupokojil. Práve naopak. Takmer si vykĺbil ruku, tak veľmi sa snažil odo mňa dostať preč.

"Pusti ho! Zošalel si? Pusti tie deti! Máš mňa! Máš predsa mňa! Pusti ich!" Rozbehol som sa k nej, Genea som takmer vliekol po zemi. Ostatní čušali, on vrešťal ako šialený. Zastal som až pri Sally. Kľakol som si a stále zvieral Geneovu dlaň. Takmer pri mne ležal, stále reval a soplil. 

"Potrebujem ich. Prídem na to. S nimi už určite. Potrebujem vás všetkých!" vysvetlil som jej, potriasla nesúhlasne hlavou. Jeden z tých faganov nabral odvahu a dal sa do behu. Mieril ku dverám. Nechal som ho vybehnúť až na vrch schodov. Zdrapil kľučku a trhol, no dvere držali pevne. Snažil sa ich otvoriť. Zbytočne. Potom sa ozval rev. Medveď sa vrátil. Môj macko. Nasledoval ďalší rev. Tentoraz detský. A vzápätí na podlahu pred schodmi dopadlo krvavé drobné oblečenie a v ňom čosi, čo nebola ani zďaleka polovica tela toho fagana. 

"Možno nepotrebujem úplne všetkých. Budete mi stačiť vy dvaja!" Obaja plakali, prosili, kričali a snažili sa odo mňa dostať preč, zatiaľ čo v tme rohov pivnice sa ozývalo trhanie, kvílenie a potom už nič. Zostali sme tu len my traja. O ostatných sa postarali klaunove prízraky.