Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

14

"Dobré ráno, Timy." pozdravil som ho, hoci som vedel, že neodpovie. Dvere som nechal otvorené a prešiel priamo k nemu. Telo som chytil za studenú malú ruku a ťahal ho po zemi na chodbu. Zasekol sa mi medzi dverami, musel som ním trhnúť a kopnúť do stuhnutých nôh, aby prešli cez dvere. Odvliekol som ho k dverám na konci chodby a odomkol ich. Z pivnice sa vyvalil smrad, no nejako mi nevadil, asi už som si na to zvykol. Zniesol som mŕtvolu dolu a hodil ju na kopu k ostatným telám. 

"Zahrabem vás," sľúbil som im, no potom som rýchlo neochotne dodal," raz určite!" Zlovestne som sa uškrnul, no úsmev ma opustil, keď som začul búchanie na dvere.

"Haló!" Mužský hlas zopakoval volanie a treskol do dverí ešte silnejšie. 

"Do klaunského pekla! Ktorý idiot...?" nedopovedal som a vybral sa priamo k hlavným dverám, odkiaľ sa ten hurhaj šíril. 

"Zmiznite!" zreval som hoci ma nemohli počuť. 

"Nikto tam nie je! Poďme preč!" presviedčal jeden druhého.

"Nahlásili nám, že tu počuli krik. Možno sú tam nejaké zranené deti!" 

"Tým už nepomôžeš." zatiahol som potichu sám pre seba a usmial sa.

"Klopal si, nikto sa neozýva."

"Nemôžeme len tak odísť!" naliehal druhý a mne došla trpezlivosť. Siahol som po kľučke a rýchlo otvoril dvere. Obaja pozerali vydesene pred seba, čakali čo sa stane. Tresol som dverami a potom ich znova otvoril. S krikom sa zvrtli a utiekli preč.

"A už sa nevracajte!" zreval som po nich a naposledy zatvoril dvere. Boli to síce policajti, ale stačí drobnosť, ktorú nevedia vysvetliť a vezmú nohy na ramená. Viac ich tu neuvidí, aspoň dúfam. Stačí, že mám problémy s tou mrkvou, nepotrebujem ďalšie.

Ale akoby to nestačilo, začul som rachot z pivnice len pár sekúnd po tom, čo som sa zbavil tých polišov. Okamžite som tam trielil, dvere takmer vyleteli z pántov, keď som s nimi trhol. 

"Kto je tu?"spýtal som sa, aj keď som nečakal odpoveď. Tichý plač ma doviedol do rohu pod schody, kde sa krčilo drobné chudé telo s bledými vlasmi.

"Čo tu robíš? Ako si...? Ty smrad, ako to, že žiješ?" nazlostene som sa spýtal, ale potom som tón zjemnil, pretože to malé uplakané decko mi vnuklo nápad. 

"Hej! Hej! Chcel by si sa vrátiť domov?" Dieťa zdvihlo hlavu a pozrel na mňa uplakanými očami. Malý Gene Burke. Vydesil som ho obyčajnou kostrou, keď sa potuloval okolo domu. Keď omdlel, myslel som, že je mŕtvy a tak som ho odtiahol sem dolu. Zrejme som sa však zmýlil. Musel som to využiť, nevidel moju tvár a teda nevedel, že ja som ho vydesil tou mŕtvolou.

"Dostanem ťa odtiaľto. Ale musíš mi pomôcť. Urobíš to?" Gene si utrel mokré líca a prikývol. Keď som mu ponúkol ruku, aby vyliezol zo svojho úkrytu, prijal ju. Odviehol som ho hore a v hlave už spriadal svoj nový plán.