Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

21

"Ako si vravel, že sa to voláš?" privítala ma namiesto pozdravu, nieže by mi to vadilo.

"Billy." odvetil som neochotne. 

"Bill." opravila ma, ale ja som potriasol hlavou.

"Billy." pretočila otrávene očami.

"Fajn. Si asi jediný dospelý chlap, čo má radšej meno vo verzii pre osemročného, ale ako chceš, Billy. Dnes tu boli policajti a dali mi úlohu."

"Akú?"

"Mám ťa presvedčiť, aby si k nim zašiel."

"Prečo?" pokračoval som nechápavo s otázkami, zatiaľ čo sme kráčali k parku.

"Potrebujú vedieť, či si niečo nevidel."

"Nič som nevidel." odvrkol som protivne, ale ona si nedala pokoj.

"Prečo sa tomu tak brániš?"

"Nechcem mať s tými zmiznutiami nič spoločné!"

"Si prakticky hrdina, prečo im nepomôžeš?" Takmer som vybuchol od smiechu pri slove hrdina. Ale zatváril som sa vážne aby si nič nevšimla.

"Nie som hrdina. Len som ho odviedol do škôlky." 

"Ale ak by si ho nenašiel, zrejme by patril na zoznam detí, čo sa nikdy nenašli. Čo si tam vlastne robil?" zaskočila ma otázkou, na ktorú som nemal odpoveď. A tak som zdržoval.

"Kde?"

"Na konci kanála, pri rieke? Takmer nikto tam nechodí." Nemusel som dlho premýšľať, odpoveď sa mi zjavila v mysli prakticky sama.

"Práve preto. Som najradšej sám, keď si pripravujem vystúpenia. Som v obleku, namaľovaný, metám vo vzduchu rukami, tancujem. Dospelí by sa tomu smiali, keď to robím bez publika."

"V ten deň si nacvičoval?"

"Áno." 

"A to si sa šiel domov prezliecť?" pri pohľade na ňu som mal v očiach zmätok. Ona mi to ale vzápätí vysvetlila.

"Vravel si, že tam chodíš v kostýme. Ale keď si prišiel do škôlky, nebol si nalíčený a mal si normálne oblečenie." Otvoril som ústa a hlas sa mi zasekol v hrdle. Až po chvíli som zaal koktať odpoveď.

"V ten...deň som šiel skoro, ne...nechcelo sa mi do toho obliekať."

"A čo to bolo za predstavenie?" jej otázky mi liezli na nervy. Namiesto toho, aby som zisťoval informácie ja o nej to bolo naopak.

"Čo myslíš?"

"No, predsa nemáš jedno predstavenie, nie? A nemal si nijakú tašku, rekvizity, nič. Takže? Čo si si nacvičoval?" Zjavne ma podozrievala, že klamem. Počul som to v tóne jej hlasu a videl v jej tvári. Ale nenechal som ju vyhrať. 

"Niekedy ti to ukážem." snažil som sa vyhnúť tomu, aby dosiahla svoje, ale ona bola neústupná. Postavila sa mi do cesty a prísne ma oslovila.

"Ukáž mi to teraz!"