Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

16

"Ahoj, Gene!" zvolal som mrzuto, keď som vošiel do izby, kde som ho nechal. Odpoveďou mi bolo tiché mrmlanie.

"Čože? Nepočujem ťa, hovor hlasnejšie!" 

"Chcem ísť domov!" prehovoril rozhodne, no so strachom. 

"Pôjdeš, ale najprv naša malá dohoda." Sadol som si k nemu na zem. Bol učupený v rohu a podozrievavo si ma premeral. Zostal som v podobe obyčajného človeka, aby sa nevyplašil.

"Povedz mi, Gene, čo máš zo všetkého najradšej?" snažil som sa mu prihovoriť milým tónom.

"Mamu a ocka." Prevrátil som oči k stropu a znechutene si odfrkol.

"A okrem nich? Niečo... špeciálne. Viem, čoho sa bojíš, ale chcem vedieť, čo máš rád." Gene neodpovedal. Jeho mlčanie a veľké oči ma privádzali do šialenstva ale krotil som sa pred útokom na neho, pretože tým by som si všetky šance zmaril. 

"Fajn! Ako chceš! Mohol si byť čoskoro doma. Ale ak budeš mlčať, zostaneš tu dlhšie!" Gene sklonil hlavu. To bolo jasným znamením, že s ním rozumná reč nebude. Zdvihol som sa na nohy a pobral sa ku dverám. Ale nedalo mi to pokoj. Musel som ho nejako donútiť k tomu, čo som plánoval a to čo najskôr. Potreboval som ho. Bez neho by som sa k Sally nedostal. On bol môj lístok k nej.

Preto som zastal pred dverami a otočil sa k nemu s falošným úsmevom. 

"Gene? Máš rád sladkosti?" Nechápavé oči sa zdvihli ku mne.

"Môžem ti ich dať, koľko budeš chcieť. Môžeš sa potom... no... podeliť. Aj keď ja by som nikomu nič nedal a nechal si ich pre seba, ale to je na tebe. Čo ty na to? Chceš sladkosti?" Znova bez odpovede. Siahol som preto do zadného vrecka a vybral za hrsť dobrôt. 

"Pozri! Čo máš najradšej? Čokoládové? Karamelové alebo ovocné? Orieškové?"

"Orieškové." Povedali sme to naraz a ja som sa  na neho úprimne usmial. 

"Je ich tu plno, len si vezmi! Na!" Načiahol som ruku k nemu, no on vystrašene cúvol.

"Vezmi si! Ja nehryziem!" Aspoň teraz nie, pomyslel som si. Gene ešte chvíľu váhal ale potom si jeden malý cukrík vzal.

"Je dobrý, však?" spýtal som sa a keď prikývol, spokojný výraz sa mu zmenil od bolesti. Vedel som, čo sa deje. Tá myšlienka sa mi v hlave zjavila sama od seba a už ju nešlo vziať späť. Orechy v jeho ústach sa zmenili na kameň a on s plačom vypľúval krv aj s kúskami vlastných zubov. 

"Do klaunského pekla!" zanadával som sám nad sebou. Roky som tie decká trýznil, teraz nešlo len tak chovať sa k nim milo. Bolo mi to proti srsti. 

"Aj tak sú to mliečne, nie? Vypadli by tak či tak!" snažil som sa ho upokojiť, ale on reval ďalej.