Lano som uchopil pevne. Nebol som schopný donútiť sa pustiť ho, ale ani zabiť som ju nechcel. Preto som ju schmatol a obrátil chrbtom k sebe.
"Billy, čo to robíš?" spýtala sa vydesene, keď som jej ruky vykrútil dozadu a lano jej omotal okolo zápästí.
"Prepáč." šepol som neprítomne a ovíjal jej povraz okolo rúk, kým som nedržal oba konce.
"Billy?" Urobil som uzol a otočil si ju späť k sebe.
"Pusť ma!" začala žiadať potichu ale bola len otázka času, kedy sa jej hlas zmení v krik. Aby som tomu zabránil, načiahol som sa po poličke, kde sa mi zjavila akási šatka. Ovil som jej ju okolo tváre a zaviazal na vlasoch.
Izbou sa ozval jej tlmený krik, rozptýlený jej trhanými pohybmi a okolnosťami som nebol schopný udržať svoje myšlienky na mieste a tak sa izba začala otriasať. Steny popraskali, nábytok sa zmenil na zaprášený neporiadok a triesky. Rozsvietil som svetlo, Sally vyvalila oči na katastrofu okolo seba, určite si myslela, že pod nami sa ozýva zemetrasenie alebo niečo horšie. Vzal som ju za lakeť a ťahal za sebou do chodby. Mykala sa, bránila, kričala. No nemala šancu. Odvliekol som ju ku dverám do pivnice.
"Hlúpa ženská!" mrmlal som si sám pre seba, keď som otvoril a vliekol ju dolu schodmi. Napokon som ju sotil kamsi do rohu a rýchlo vybehol von. Hlavu mi išlo roztrhnúť, klaun sa driapal von, chcel ju roztrhať na kusy, no to som nemohol dovoliť.
"Čuš! Čuš!" reval som sám na seba a udieral sa dlaňami do spánkov, akoby mi to mohlo pomôcť vyhnať ten hlas z mojej vlastnej hlavy von. Tresol som dverami od pivnice, Sallyino nariekanie sa utlmilo ale i tak som ju počul tlmene prosiť o život. Prešiel som do izby, zrak mi strieľal zo starého noža na polici na záves, ktorým by som ju mohol ľahko zaškrtiť a vzápätí som zbadal rozbitú stoličku, ktorej drevená nohy by jej prešla hruďou ako oštep. Musel som odísť. A to rýchlo.
Inak by som ju bol zabil. Vedel som to. Všetky zmysly sa sústredili na to, čo mohlo poslúžiť ako vražedná zbraň.
Skríkol som beznádejou nad vlastným uvažovaním a vybehol z domu na čerstvý vzduch. Zhlboka som dýchal, snažil som sa upokojiť. Musel som ukojiť chute môjho druhého ja, inak sa nebudem môcť vrátiť dnu.
Rozbehol som sa ulicou a hľadal prvú obeť, ktorú pripravím o život. Zazrel som za oknom jedného domu chlapca. Mal rozsvietenú lampičku na stole a zrejme kreslil. Nečakal som ani minútu. Vrhol som sa k domu, zadrapil sa do steny a šplhal hore, až k jeho oknu. Rozbil som sklo vlastným telom keď som skočil dnu. Krátky krik sa rozoznel izbou, než som mu preťal hrdlo vlastným ostrým nechtom. Keď sa rozrazili dvere a v nich sa zjavila jeho matka, len som ju s úsmevom sledoval ako sa jej tvár kriví od hrôzy a ústa sa otvorili do žalostného revu pri pohľade na mŕtvolu jej syna.
KAMU SEDANG MEMBACA
Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)
Fiksi PenggemarMojou radosťou bol detský strach. Mojou každodennou rutinou bolo sledovať tie malé stvorenia, vyvolať v nich pocit beznádeje a desu. Miloval som pohľad na ich tváre plné hrôzy a zvuk ich kriku. Najsladšia hudba pre moje uši. Najsladšia vôňa, aká sa...