Billy, denník jedného klauna (Pennywise ff AU)

34

Lano som uchopil pevne. Nebol som schopný donútiť sa pustiť ho, ale ani zabiť som ju nechcel. Preto som ju schmatol a obrátil chrbtom k sebe.

"Billy, čo to robíš?" spýtala sa vydesene, keď som jej ruky vykrútil dozadu a lano jej omotal okolo zápästí. 

"Prepáč." šepol som neprítomne a ovíjal jej povraz okolo rúk, kým som nedržal oba konce. 

"Billy?" Urobil som uzol a otočil si ju späť k sebe.

"Pusť ma!" začala žiadať potichu ale bola len otázka času, kedy sa jej hlas zmení v krik. Aby som tomu zabránil, načiahol som sa po poličke, kde sa mi zjavila akási šatka. Ovil som jej ju okolo tváre a zaviazal na vlasoch.

Izbou sa ozval jej tlmený krik, rozptýlený jej trhanými pohybmi a okolnosťami som nebol schopný udržať svoje myšlienky na mieste a tak sa izba začala otriasať. Steny popraskali, nábytok sa zmenil na zaprášený neporiadok a triesky. Rozsvietil som svetlo, Sally vyvalila oči na katastrofu okolo seba, určite si myslela, že pod nami sa ozýva zemetrasenie alebo niečo horšie. Vzal som ju za lakeť a ťahal za sebou do chodby. Mykala sa, bránila, kričala. No nemala šancu. Odvliekol som ju ku dverám do pivnice. 

"Hlúpa ženská!" mrmlal som si sám pre seba, keď som otvoril a vliekol ju dolu schodmi. Napokon som ju sotil kamsi do rohu a rýchlo vybehol von. Hlavu mi išlo roztrhnúť, klaun sa driapal von, chcel ju roztrhať na kusy, no to som nemohol dovoliť. 

"Čuš! Čuš!" reval som sám na seba a udieral sa dlaňami do spánkov, akoby mi to mohlo pomôcť vyhnať ten hlas z mojej vlastnej hlavy von. Tresol som dverami od pivnice, Sallyino nariekanie sa utlmilo ale i tak som ju počul tlmene prosiť o život. Prešiel som do izby, zrak mi strieľal zo starého noža na polici na záves, ktorým by som ju mohol ľahko zaškrtiť a vzápätí som zbadal rozbitú stoličku, ktorej drevená nohy by jej prešla hruďou ako oštep. Musel som odísť. A to rýchlo. 

Inak by som ju bol zabil. Vedel som to. Všetky zmysly sa sústredili na to, čo mohlo poslúžiť ako vražedná zbraň. 

Skríkol som beznádejou nad vlastným uvažovaním a vybehol z domu na čerstvý vzduch. Zhlboka som dýchal, snažil som sa upokojiť. Musel som ukojiť chute môjho druhého ja, inak sa nebudem môcť vrátiť dnu. 

Rozbehol som sa ulicou a hľadal prvú obeť, ktorú pripravím o život. Zazrel som za oknom jedného domu chlapca. Mal rozsvietenú lampičku na stole a zrejme kreslil. Nečakal som ani minútu. Vrhol som sa k domu, zadrapil sa do steny a šplhal hore, až k jeho oknu. Rozbil som sklo vlastným telom keď som skočil dnu. Krátky krik sa rozoznel izbou, než som mu preťal hrdlo vlastným ostrým nechtom. Keď sa rozrazili dvere a v nich sa zjavila jeho matka, len som ju  s úsmevom sledoval ako sa jej tvár kriví od hrôzy a ústa sa otvorili do žalostného revu pri pohľade na mŕtvolu jej syna.