Dar noci

2. Kapitola

Keď si jej oči zvykli na mierne prítmie, ktorom sa behom pár sekúnd ocitla, ostala v šoku. Bola vnútri v kaštieli, bolo tak všetko staré ale zachované, čo ju najviac prekvapilo bola čistota, netušila že kaštieľ je obývaný. Mala veľký strach, niekto ju pevne zvieral, chcela kričať ale nemohla, niekto jej totiž zakrýval ústa, jediné čím si bola istá že je to muž.

„Teraz ťa pustím, prosím nekrič, dobre?" Alice prikývla aj keď si nebola istá či nespanikári a kričať nezačne aj napriek sľubu čo dala. Únosca pomaly odťahuje ruku od jej pier. No všimol si na krku dievčaťa zvláštny tvar, ktorý už niekde videl ale čo bolo hrozne dávno. Keď už dal ruku úplne preč a Alice nezačala volať o pomoc, si spomenul kde ten tvar na jej krku už videl. Patril zakladateľom mesta, dokonca aj on mal niečo podobné na ruke. Veľmi rýchlo sa od nej otiahol a silno tresol po skrinke vedľa neho. Alice sa veľmi zľakla ale ostala ticho, pomaly sa otočila a videla, kto pred ňou stojí. Bol to vysoký, svalnatý chlapec možno o pár rokov starší ako ona, mal čokoládovo hnedé oči a o pár odtieňov bledšie vlasy, ktoré mu trochu padli do očí.

„Do čerta. Do čerta. ..." Stále opakoval a pri tom búchal do skrinky. Alice sa veľmi bála ale ani nepípla. „ ... poslali ťa po mňa?" Spýtal sa jej a pozrel nenávistne na ňu. Alice spravila krok dozadu veľmi sa ho totiž bála.

„Si jednou s nich. Čo po mne chcete? Hmm?" Alice nechápala o čo mu ide. Trhol ňou aby sa znova pozrel na jej krk a lepšie si obzrel tvar, ktorý tam mala.

„Do čerta, si Masseyová." Alice ostala v šoku, odkiaľ vedel jej meno. Mimovoľne si chytila miesto, na ktoré sa neznámy mladík pozeral.

„Od ... odkiaľ to vieš? Čo si vlastne zač? Aaaa kto ma mal poslať?" položila mu veľa otázok ale sama nevedela čo chce vedieť ako prvé, tak položila všetky naraz.

„Teraz, sa hráš akože na čo? Dobre viem prečo si tu. Mal by som ťa ..." Pozrel sa jej do očí, do očí plných strachu, počul jej srdce, ktoré jej bilo ako o život. Uvedomil si že to dievča pred ním naozaj nevie, kto je a netuší čo je toto za miesto. Do Alice stúpil adrenalín ale stále zo strachom sa spýtala.

„Mal by si čo?" Snažila sa na neho pozrieť hrdinsky ale nebola si istá či jej to strach dovolil.

„Si Masseyová však?" Povedal jemnejšie aby ju upokojil. Ona len zo strachom prikývla.

„Viem to pre ten znak čo máš na krku. Vždy ho mávali len členovia tvojej rodiny." Alice nechápala.

„Myslíš moje znamienko?" Spýtala sa Alice.

„Tak teraz sú to znamienka, zaujímavé. Prepáč asi sme vykročili zlou nohou, som Comer. Theo Comer, teší ma slečna Masseyová." Alice ostala trochu v šoku stále nevedela čo sa to tu okolo nej deje.

„Ty si posledný Comer? Chcú to odkúpiť a potom to zrútiť má tu byť nejaké komunittné centrum či čo to. Nesmieš im to podpísať. Počkaj ako vieš ... nie je to znamienko?" spýtala sa Alice. Strach ju už pomaly opúšťal.

„Jasné, že to tu chcú dostať. Nie, nie je to znamienko, je to znak zakladateľov, každá zakladateľská rodina má svoj tvar..." pozrel sa na ruku, ktorú zovrel v päsť a ukázal jej to jeho. „Mám podobné, to je znak Comerových. Mne ho ..." Odmlčal sa pretože si uvedomil že dievča pred ním nič netuší, čo sa okolo nej deje. „ ... slečna Masseyová a meno mi nepoviete?" Alice sa zadívala na jeho ruku, chcela sa na to lepšie pozrieť, no keď sa dotkla jeho ruka bola ľadová. On sa rýchlo trhol schoval si ruku za chrbát.

„Prepáč, som Alice. Nikdy som netušila že to znamienko niečo znamená."

„Alice mala by si ísť, neviem na čo si sem prišla ale mala by si ísť." Pozrel prosebne na Alice.

„Ja ... ja sem chodím, od malička, milujem tento park a celé toto ... aa nevedela som že ste sem prišli." Theo na ňu prekvapene pozrel.

„Sme sem prišli? Som tu sám. Prepáč myslel som že zas idú po mne." Alice znova nerozumela čo tým chce povedať.

„Neprišiel si sem s rodičmi? A kto by mal ísť po tebe? Veď si nikomu nič nespravil." Už strach nemala a srdce jej prestalo prudko biť.

„Moji rodičia sú mŕtvy, už veľmi dávno, prišiel som sem len ja. A po mne idú zakladatelia. Chceš mi povedať že ešte o mne nevedia? Nikto nevie že som tu?" Skočil rýchlo do inej témy čo Alice nestíhala vnímať ale veľmi ju zamrzelo to s jeho rodičmi.

„To je mi ľúto, naozaj som nevedela že tvoji rodičia tu už nie sú." Smutne sa mu pozrela do očí.

„To je v poriadku Alice, je to už dlhá doba. Prosím ťa povedz mi, vedia o mne?" prosebne sa pozrel Alice do očí.

„Nie, každý si myslí že tento kaštieľ je len troska, chcú to tu zrútiť. Asi rok sa to už rieši na zasadnutiach rady, ja sa snažím im zabrániť im v tom ale keď zistia že si tu určite to neprijmú." Theo krútil hlavou na protest.

„Ak zistia že som tu tak ma zazničia. Prosím ťa nesmieš to nikomu povedať, prosím ťa nepovedz im že som sa vrátil. A ty sa sem už nikdy nevracaj, veľmi ťa o to prosím." Pozeral nešťastne na Alice, ktorá pochopila že by mala ísť preč.

„Ja už asi pôjdem. Nemaj strach nikomu o tebe nepoviem aj keď by sa nič nestalo." Sťažka preglgla, posledný krát si prezrela priestory, v ktorých sa nachádzala. Všimla si veľký obraz nad ich hlavami, ostala v šoku pretože na obraze bol presne ten istý chlapec, ktorý stál pred ňou, lenže tam bola celá rodina, napadlo ju že asi si dali namaľovať rodinný portrét. No potom si spomenula na jeho slová, o jeho rodičoch, že sú dávno mŕtvy a na obraze bol on v tomto istom veku s rodičmi, prepadla ju panika. Rýchlo si zobrala veci a snažila sa dostať čo najďalej odtiaľto.