Dar noci

4. Kapitola

„Tento, Simon!" ukázala na obrázok v jej počítači. Simon stále nerozumel čo je na tom obraze taká zvláštne.

„Je to starý obraz Comerových, presne taký má aj moja aj tvoja rodina Alice, nerozumiem čo je na tom obraze také zvláštne." Alice sa prudko otočila ku kamarátovi.

„Simon, ten chlapec, najmladší na tom obraze, je presne ten, ktorého som videla, ten čo sa mi predstavil ako Theo Comer." Simon sa zhrozene pozrel znova na obrázok a potom sa pozrel na kamarátku, ktorá mala v očiach len strach.

„Tak bol podobný svojmu predkovi. Alice nie je možné aby to bol on." Chytil ju za plece, moc neveril svojej kamarátke ale videl jej strach, v takomto stave ju ešte nevidel.

„Simon, hovorím ti pravdu, to znamienko mal na to istom mieste ako na to obraze, vlasy, oči všetko je identické. Nemôže to byť dvojník." Simon len pokrútil hlavou.

„Alice, prestaň. Nežijeme v nejako fantasy filme. Toto je realita a on je proste až príliš podobný svojmu predkovi. Alice nerád ťa tu nechávam samú ale vážne musím ísť domov, nehnevaj sa ale musím ísť." Alice sa postavila a pozerala sa na kamaráta.

„Je to v poriadku choď." Objala ho tak silno ako sa len dalo. Simon sa ešte raz spýtavo pozrel na Alice.

„Neboj budem pohode." Nesmelo sa usmiala. Simon nečakal a išiel preč. Alice ho nešla ani odprevadiť a hneď sa vrhla k počítaču. Bola si istá že osoba, ktorú videla, bola tá istá na obraze. Prvé čo jej napadlo bolo že Theo je upír ale neverila na detské rozprávky, tak túto myšlienku vypustila s hlavy. Nepoznala iné vysvetlenie na to čo videla. Nevedela čo môže byť ten pekný chlapec zač a nerozumela tomu prečo sa tak strašne bojí zakladateľov.

Počula buchnúť dvere, vedela že je to mama, otec určite išiel ešte na stretnutie zakladateľov, stačí aby tam bol jeden člen zakladateľskej rodiny a jej mama bola na tom stretnutí asi len raz. Alice zbehla dolu schodmi, do haly aby mohla privítať mamu.

„Aaa Alice, ty si už doma? Myslela som že tam budeš dlhšie. Ahoj zlatko." Jej mam natiahla ruku aby svoju dcéru mohla objať. Alice objala mamu a hneď sa jej spýtala.

„Mami prosím ťa, ty máš prístup ku knihám o zakladateľoch, pravda?" Alicina mama moc nerozumela prečo sa jej dcéra na takéto niečo pýta.

„Áno zlatko, mám. Prečo ťa niečo takéto zrazu zaujíma?" opýtala sa nesmelo, Marry.

„Chcela by som vedieť viac o sídle Comerových. Príde mi zaujímavé, že ich v podstate vymazali s histórie mesta." Nesmelo sa usmiala na mamu.

„Zlatíčko, toto je ... Nedozvieš sa nič nové len toľko čo všetci vedia. Comerový sa rozhodli, odsťahovať a mesto nechať tak. Jediné čo po nich ostalo bol kaštieľ. Mesto založili ale ďalej neprispievali k rozvoju, tak na zasadnutí rady pred 150 rokmi sa rozhodlo že ich mesto bude uvádzať len ako spoluzakladateľov a stratia všetky právomoci zakladateľov. Nič viac v tých knihách nenájde miláčik ver mi." Chytila svoju dcéru za rameno dúfajúc že sa viac vypytovať nebude.

„Dobre a čo mi povieš k obradu prijatia zakladateľa?" Marry ostala v šoku nečakala takúto otázku a ani nevedela že by jej dcéra o tom niečo mohla vedieť.

„To máš skade Alice?" spýtala sa trochu prísnym tónom.

„Našla som to na stránkach mesta, vraj v knižnici sú denníky, kde tento obrad opisujú podrobne." Marry vyplašene pozrela na dcéru.

„Alice, tie veci sú už zabudnuté nechaj to tak, dobre zlatíčko." Alice pochopila že mama pred ňou niečo chce utajiť ale nenechala sa odbiť.

„Tak prečo mám na krku erb rodiny a Simon má niečo podobné tiež." Marry nečakala takúto reakciu jej dcéry.

„Zlato, túto tému preberieme aj s otcom dobre? Teraz si choď ľahnúť, zajtra to preberieme." Naznačila svojej dcére aby išla do svojej izby.

***

Alice celú nespala, vedela že mama pred ňou niečo skrýva a bolo jej jasné že Theo sa bojí oprávnene, len ešte netuší čoho sa tak bojí. Ona má zas strach s Theo a portrétu jeho rodiny, začala veriť Simonovým slovám že ide len o podobu na jeho predka. A to že má znamienko na tom istom mieste nie je náhoda ale zvyk, myslela si že Comerovým si to vždy dávajú na ruku. Skoro ráno, tesne po svitaní sa rozhodla ísť na návštevu k jej novému kamarátovi. Doma nechala lístok aby nemali rodičia strach. Napísala naň že išla kresliť úsvit. No ona mala namierené do kaštieľa. Prišla presne tou istou cestou ako včera len tento raz nešla k fontáne ale k dverám kaštieľa. Srdce jej bilo ako o život ani sama nevedela čo chce záhadnému chlapcovi povedať ale mala pocit že tam musí ísť a že je jediný, kto jej na všetko dá odpovede. Prišla k dverám a zo strachom na ne silno zabúchala. Po chvíle sa dvere otvorili. Alice sa rozklepali kolená, nevedela čo má povedať a neverila tomu čo práve vidí pred sebou.