My Fake Life [Complete]

LV.

Druhý deň bol celkom kľudný. Ráno som sa zobudila oddýchnutá a plná energie. Vylihovať v posteli sa mi nechcelo preto som ihneď vstala a prešla do poloprázdneho šatníka. Ešte som sa nezačala baliť do nového domu v New Yorku, ale akosi po Harryho odchode som nemala potrebu ho plniť. Zobrala som si z neho jeany a tričko spolu s čiernou koženkovou bundou a spolu s čistým spodným prádlom sa prezliekla z pyžama.

Bolo asi pol deviatej, keď som schádzala dole s prázdnym žalúdkom. V mojej chladničke sa nič nenachádzalo a nemala som chuť ísť do obchodu a potom si niečo variť. Zasa tak pozitívne naladená som nebola.

Zobrala som si kľúče od auta a o malú chvíľu štartovala z našej príjazdovej ulice. Prešla som si do centra kde sa nachádzal Starbucks. Auto som nechala na parkovisku a potom ako normálny človek prešla do teplého vnútra kaviarne. Rozvoniavalo to tu rôznymi druhmi kávy s sladkými dobrotami ku tomu.

„Dobrý deň, poprosila by som si vanilkové latte a k tomu dva čokoládové muffiny. Ďakujem" nadiktovala som jej svoje dnešné raňajky a ona s kývnutím začala plniť kelímok kávou a do sáčiku dala muffiny.

Zaplatila som a chlipkajúc kávu som pomaly vychádzala do studenej krajiny. Sadla som si do auta, ktoré bolo ešte stále trochu teplé, keďže som a v kaviarni nezdržala dlho. S teplým prívalom vzduchu som sedela v aute a vychutnávala si úžasné raňajky.

Po dojedení a trochou kávy som zdvihla prichádzajúci hovor od Alexa.

„Ahoj Dannie. Chcem ti povedať, že letenka je zarezervovaná na zajtra o deviatej ráno. Pokiaľ by si mala čas a nevadilo by ti to mohla by si si začať baliť veci. Krabice som ti poslal po Louisovi. Nechá ti ich pred garážou. Ako sa máš?" spýtal sa keď vychrlil množstvo informácii a ja mám problém ich všetky pochytiť.

„Mám sa fajn. Idem teraz do Hollywood Records a potom by som si zbalila domov. A hej, zbalím si to najnutnejšie. Dúfam, že tých krabíc je veľa." Zasmiala som sa a on ihneď vychrlil číslo 48.

„Ďalšie keby si chcela mám tu u mňa. Keď odletíš tak by sme to tam šli ešte úplne vypratať a krabice poslali prvým autom do New Yorku. Budú mať dlhú cestu ale nič nenarobíme. Do druhého pôjde nábytok." Povedal a ja so sa zarazila.

„Počkaj ten dom nie je zariadený?"

„Nie. Pôvodný majitelia si chceli nechať nábytok a potom sa rekonštruoval a nábytok sa nestihol zariadiť. Ale ten starý tam dáme."

„Nie Alex. Nechaj nábytok v tej vile. Zoberiete mi len veci, ktoré vám uložím do krabíc. Zvyšok sa predá s domov. A vilu v New Yorku si zariadim sama. Doma by som si pozrela rôzny nábytok a pokiaľ by sa mi čosi páčilo až moc pošlem ti a ty to kúpiš." Povedala som a on mi poslal kladnú odpoveď.

„Takže vážne neprídeš na Vianoce domov?" spýtala som sa smutne. Túto tému sme už raz preberali pred pár dňami ale skončilo to ako pokaždé. Domov nechce ísť a tento rok ide s jeho priateľmki niekam na chatu až do nového roka.

Vtedy ho nebudem otravovať. Počal letu by som si pozrela nejaký najnutnejší nábytok a potom ho objednala. Keď dorazím, vilu dám do rúk nejakému skúsenému dizajnérovi

„Okej nejdem ťa presviedčať. Uži si deň, ja idem zrušiť najväčšiu chybu môjho života." Rozlúčili sme sa a ja som vyšla z parkoviska a mierila s vydavateľstvu.

Po budove som kráčala sebavedomím krokom až do kancelárie riaditeľa kam som bez zaklopania vtrhla.

„Myslím, že vieme prečo som tu preto nezdržujme a poďme to rýchlo podpísať nech to je za nami." Povedala som a bolo vidieť, že boli prekvapený. Bola tu s nimi aj Amelia a ako som videla, pravdepodobne čakali na mňa.

„Vážne je to nutné? Veď sa pozri čo sme z teba spravili." Postavil sa a celou vystretou rukou ukázal na moje telo.

„Toto," ukázala som ako on na moje telo „je práca mňa a mojich priateľov a vy s tým nič nemáte spoločné. Kde to mám podpísať?" spýtala som sa a zobrala si jedno pero, ktoré mali na stole. Iba ukázal kde to mám podpísať a ja som svojim úhľadným písmom napísala moje pravé meno. Také, akým som sa podpisovala aj na začiatku zmluvy.

„Som rada, že to skončilo. Nech sa vám vodí čo najlepšie." Povedala som a vyšla z ich kancelárie. Tak ako som prešla na druhé poschodie som ho aj zišla a prešla do podzemných garáži, kde som nechala auto.

Domov mi to trvalo cez dvadsať minút no neprekážalo mi to. Zaparkovala som pred garážou a s rukami plnými krabíc sa dostala do vily. Tam som si už pomaly ukladala oblečenie najprv do kufrov, s ktorými pôjdem domov a zvyšné do krabice na pozajtrajšiu prepravu do môjho nového domova.

S finálnym dobalením som skončila okolo druhej v noci a nemala som už vážne náladu na nič. Unavená som si ľahla do postele a sladko zaspala

*** *** ***

Ráno som vstala okolo šiestej. Prešla som do kúpeľne kde som sa okúpala, keďže v noci na to nezostal čas ani energia.

Hotová som zavolala Alexovi, ktorý tu o pätnásť minút bol a viezol ma na letisko. Tam sme sa spolu rozlúčili a sľúbili si plno vecí. Sľúbil mi, že sa postará aby som sa po novom roku nasťahovala do nového domu v ktorom sa mi bude žiť ako v bavlnke, vďaka Louisovi a Erice, ktorí mi ochotne pomáhali.

Moje sľuby boli sa vrátiť živá, zdravá, šťastná a pripravená do nového života a nakoniec pozdravovať rodičov. S rozlúčkou a posledným zamávaním som sa usadila v lietadle a čakala kým nastane čas a ja pristanem v Bratislave, mojom rodnom meste.

*** *** ***

Cesta lietadlom ani netrvala dlho. Polovicu som prespala a druhú polovicu sa bavila s dievčatami, ktoré ma v lietadle spoznali. Bola sranda a spolu sme sa dobre zabavili.

Na letisku bol chaos a bola som rada, že som nezháňala niekoho na odvoz. Asi by sme sa tu nenašli. S kufrom a taškou som prešla von a našla prvý voľný taxík, ktorý by ma odviezol domov.

Bola som pripravená čeliť rodičom po toľkých dňoch bez nich, po toľkom trápení pre obe strany.

„Som ta teba pyšná. Vedela som že sa vráti moja pravá dcéra." Povedala keď ma uvidela stáť medzi dvermi a so svojím objatím ma vtiahla dnu do domu. Rozvoniavalo to tu po vianočných koláčoch a ja som pochopila ako moc mi rodila chýbala.

,,Ďakujem. Mám ťa rada a chcem sa za všetko ospravedlniť. Ale všetko má svoje vysvetlenie, prísahám" odtiahla som sa a pevno jej pozerala do uslzených očí.

„Ja nie som tá ktorá potrebuje vysvetlenie" Kývla bradou niekam za mňa a tak som sa otočila. Avšak toto mi vyrazilo dych

„To ja potrebujem vysvetlenie."

„Harry?"

Guyyys! Zajtra všetko končí!! Jedna moja časť si hovorí 'konečne'  a druhá piští ako malé 3-ročné dieťa.

Michelle