My Fake Life [Complete]

III.

,,Takže ako znie tvoja finálna odpoveď" spýtal sa vysoký muž ktorý tu bol pred troma dňami spolu s ďalšími dvoma ktorý stoja po jeho boku. Dnes večer idú preč a prišli sem po moju odpoveď.

,,Chcem odísť s vami. Chcem aby ste ma spravili slávnou" vydýchla som a na ich tvári sa rozlial úsmev. 

,,To je skvelé! Ak potrebuješ čas na zbalenie a rozlúčenie, počkáme ale potom musíme rovno do Los Angeles!" zvolal jeden z nich a ja som sa usmiala. Kufre s oblečením a tým najpotrebnejším vybavením som mala zbalené takže som si len zobrala kufre z izby a s pomocou rodiny a tých mužov som ich dala dom auta.

,,Mami oci! Budete mi neskutočne chýbať! Budeme si písať, volať a hneď ako niečo zarobím pošlem vám to!" povedal som a objala ich. 

,,Zlatko nerob si starosti. My už to nejako zvládneme! Budeš nám chýbať" povedal ocko a odtiahla som sa od nich. Prešla som ku svojej mladšej sestre ktorú som vtiahla do silného objatia.

,,Daj na seba pozor a pomáhaj!" silno som ju vystískala a potom sa od nich odtiahla. Boli sme tu skoro všetci. Chýbal tu už len Denis, môj starší brat ktorý pracuje v hlavnom meste štátu a cesta domov trvá približne 3 hodiny. Hneď ako som mu zavolala večer po ich návšteve chcel prísť domov no okolnosti mu to nedovoľovali. Sľúbil že ako náhle bude mať viac času voľna príde za mnou a budeme spolu. Aspoň chvíľu si užijeme ako brat a sestra na mojej ceste ku splneným snom ako robí aj on sám.

,,Si pripravená?" spýtal sa ma Michael a ja som s rozžiarenou tvárou prikývla a posledný krát zamávala rodine než som nastúpila do auta ktoré sa rozišli po príjazdovej ceste smerom na letisko.  Pripútala som si pásy a pohodlne sa usadila na sedačke vedľa starších mužov a pozerala na moju rodnú krajinu ktorá bola po celých devätnásť rokov mojim domovom. 

V aute bolo hrobové ticho ktoré prerušovali len tóny piesne z rádia. Poznala som ju veľmi dobre. Jedna z mojich najmilších piesní, ktorú si stále v kuse dookola spievam. Jasné že je reč o mojej obľúbenej speváčke Bebe Rexha ktorá je mojim vzorom. The Way I Are je celkovo dokonalá pieseň a mám chuť skákať dvesto metrov do výšky len čo ju počujem. 

Neváhala som a začala spievať na plné pecky na čo sa všetci na mňa usmiali. Pozerali na mňa s úsmevom a ako som začala skákať na sedadle čo mi pásy dovolili smiali sa a krútili hlavami. 

,,S tebou si ešte užijeme" vyhlásil jeden z nich keď pieseň utíchla a ja som zo sčervenaním upokojila svoje nabudené hormóny a snažila sa nevyvádzať ako začala ďalšia pieseň Thunder. 

Všetci zostali ticho ako bolo doposiaľ a čakali kým auto zastaví na parkovisku pred letiskom odkiaľ pôjde súkromné lietadlo priamo do Los Angeles. 

Ako každý jeden rušný deň na letisku sa to hemžilo ľuďmi ktorý prilietali, odlietali alebo čakali kým príde ich priateľ. 

Čierne auto zastavilo pred hlavnou halou a pomaly muži začali vystupovať a predierať sa davmi spolu so mnou do vnútra kde začali vybavovať let. 

Popri čakaní som sa rozhliadala a pozerala na ruch v hale. Usmiate tváre starších ľudí keď sa im vrátil domov ich syn, uplakané oči a mávajúce rúčky za ich dcérami ktoré odchádzajú splniť si svoje sny. 

Tak ako ja. 

Stále nemôžem uveriť čo všetko sa stalo za posledný týždeň.  Vyštudovala som úspešne strednú školu a teraz stojím na letisku v hlavnom meste Slovenska aby som odišla kilometre od mojej rodiny aby som si splnila svoje sny úplne odlišné od tých ktorých som v posledný rok dúfala. 

Chcela som len rodiny. Milujúceho manžela, deti ktoré by sme vychovávali v malom domčeku niekde na okraji mesta, preč od všetkého ruchu obklopený čerstvým vzduchom s horami okolo nás. Nechcela som nič veľké, nepotrebovala som peniaze, slávu ani nič podobné ale myslím že keď sa mi podarí uspieť na pokojný život môžem zabudnúť. 

Onedlho ani som sa nenazdala už som sedela v lietadle a premýšľala čo budem robiť dvanásť hodín sedenia na zadku. 

Sedela som sama a muži sa tu zastavili na pár minút a spolu sme prehodili pár slov. Chceli sa o mne dozvedieť viac. Pýtali sa na moju rodinu, na moju tvorbu, moju inšpiráciu. S radosťou som im odpovedala keďže sú to moji onedlho šéfovia. 

Letuška tadiaľto prechádzala prechádzala docela často a pýtala sa či niečo nepotrebujem. Nikdy som nebola náročné dieťa preto som vždy odmietla a ďalej pozerala von s okienka odkiaľ som mohla pozorovať malé bodky ktoré znázorňovali domy. 

Cesta ubehla rýchlejšie ako som si myslela ale stále to bolo veľa keďže nie som zvyknutá sedieť takú dlhú cestu na jednom mieste. Pretiahla som si svoje telo keď som mala istotu že lietadlo stojí pevne na zemi a my môžeme zobrať svoje veci a odísť von kde už by mala čakať niaka žena ktorá ma bude sprevádzať a bude mojou manažérkou. 

S taškou v rukách som vyšla z lietadla a mohla tak znova uvidieť svetlo sveta. Vzduch tu bol iný, bolo cítiť že je to veľkomesto. Bratislava je oproti tomuto nič! 

Po schodíkoch som pomaly zišla dole kde bola žena okolo tridsiatky. Vlasy v úhľadnom drdole bez sponiek alebo ozdôb vo vlasoch, biela profesionálna blúzka a čierna sukňa. Na nohách obuté čierne lodičky v vysokým opätkom ktorý jej dodávali väčšiu výšku oproti mne. 

,,Ty budeš určite Danielle! Ja som Amelia Dankley a budem tvojou pravou rukou v každom tvojom kroku." privítala nás Amelia jedným objatím a hneď sa ale odtiahla a prezrela si ma od hlavy po päty.

,,Teší ma, som rada že môžem dostať takú možnosť akú ste my navrhli" znova som poďakovala a čakala čo sa bude diať.

,,Si obyčajná a nudná. Ale tvoj talent sa nevidí tak často ale dievča sme v LA! LA ťa zmení, my ťa zmeníme!" povedala a urazilo ma to čo povedala. Ako ma chcú zmeniť? 

Nevedela som čo všetko som týmto dopustila, ale čo by ľudia nespravili pre slávu? 

Otázka: Ako bolo prvý deň v škole? V ktorých ročníkoch ste? 

Moja odpoveď: Ja som v škole dnes nebola ale kamaráti hovorili že máme starú triednu takže deviaty ročník bude peklo.

Michelle xoxo