My Fake Life [Complete]

VIII.

,,Si tu druhý deň a druhý deň si prišla neskoro! Okej zatvorím oči pri pol hodine ale dve hodiny? Dobre vieš že jediné čo nestrpím hneď po nevkusnom oblečení, alebo fast foode je neskorý príchod! Okej snažíš sa splniť úlohu drsňáčky ale štveš sa s tým na plnej čiare!" vynadala mi Amelia hneď ako auto zaparkovalo pred vchodom do vydavateľstva a ja som ju uvidela v tvárou v tvár. 

,,Ale mne je to jedno! Krása niečo stojí" odvrkla som s úsmevom na tvári a tešila sa že pohľad ako mení farby červenej ma privádzala ku smiechu. 

,,Padaj dovnútra!" ukázala na vchod a ja som sa akože zľakla a vedela som dobre že vie že to hrám. 

,,Áno mami" prešla som okolo nej a prešla do vnútra budovy kde už sa to ako tak hemžilo ľuďmi ktorých som nikdy nevidela a ani som po tom netúžila. Sebavedomo som prechádzala po chodbách vydavateľstva až na druhé poschodie ku dverám kancelárie našej milej Amelie. 

,,Prišli ti šaty na dnešnú párty takže prosím snaž sa s nimi do večera nič neurobiť. Limuzína bude  pred vilou o štvrtej tak nech nečaká, Kristie príde už o tretej takže sa priprav. " povedala a podala mi šaty ktoré boli zavesené na drevenom vešiaku v čiernom neprehliadnom obale. 

Šaty som zavesila odkiaľ ich Amelia zvesila a otvorila obal, po ktorom sa mi naskytol pohľad na červené šaty okolo krku. Boli krátke nad kolená a dekolt mal odhalený. Usmiala som sa pre seba keď som videla tú nádheru. 

*** *** *** 

Bolo tesne po štvrtej a ja som až teraz dokončila na finálnu podobu môjho vzhľadu. Červené šaty okolo krku, k tomu červenú kabelku ktorá bola na zlatom remienku zavesená na mojom pleci a voľne padajúce vlasy ktoré boli zachytené čelenkou. 

V chodbe som si obula topánky na 15 cm opätku ako inak červenej výraznej farby a vyšla z domu. Ako Amelia hovorila stála tu čierna limuzína do ktorej som si sadla hneď ako som zamkla vilu a kľúče dala do tašky. 

Cesta bola nudná a nechcelo sa mi pozerať na všetky stavby okolo ktorých som už chodila veľa krát. Radšej som si zapla Instagram a pozerala si čo je nové. Keďže som bola oboznámená že cesta bude dlhšia začala som si čítať tých tisícky správ ktoré mi boli poslané. 

Väčšinou ľudia reagovali na moju pieseň ktorá vyšla von pred hodinou a ničo a myslím že to strhlo veľký úspech. 

Aj fanúšičkám sa páčila pieseň a tiež môj zamatový hlas ako niektoré hovorili. Prišli mi aj rodičia. Boli na mňa pyšný a odviedla som skvelú prácu. Je to nádherná pieseň - čo viem aj bez nich - a nech pokračujem ďalej a spĺňam si svoj sen. Tiež písali že sú smutný že som celé tie dni nenapísala ale chápu že mám teraz moc práce a časový posun tomu nepomáha. Tiež ďakovali za malú čiastku ktorú som im poslala len čo mi ich vydavateľstvo dalo. Nechápala som prečo mi to dávajú ani nie po týždni práce ale bola som ticho a prijala to. Aj keď som im neodpovedala na správu dúfala som že to nebudú riešiť a nechajú ma tak. 

,,Slečne sme tu" povedal šofér keď zastavil na príjazdovej ceste pred veľkou hlavnou bránou k jej vile odkiaľ sa už ozývala hlasná hudba. 

Vystúpila som z auta a hneď ma oslepil blesk fotoaparátov ktorý patrili novinárom. Nevšímala som si ich a prešla ku bodyguardom ktorý ma ochotne pustili do vnútra na pozemok. Prechádzala som po koberci ktorý viedol na záhradu.

,,Demi Lovato! Som tvojou veľkou fanúšičkou, som Tara Conell" prišla som ku hnedovlasej speváčke ktorá stála s priateľmi v malej skupinke blízko švédskych stolov.