My Fake Life [Complete]

XVIII.

,,Niee, dnes sa mi nikam nechce a už vôbec nie do práce!" kričí ten unavený idiot už asi desať minút kedy ho popri chystaní budím a chcem po ňom aby išiel vstávať."

,,Pohni za desať minút tu mám auto" poviem mu a stiahnem si vlasy do jednoduchého konského chvosta. Vyjdem z izby a prejdem cez chodbu, po schodoch dole do kuchyne kde si zoberiem papier a pero a začnem písať všetko čo dnes treba urobiť.

,,Čo to robíš?"

,,Nemáš oči?" odvrknem ani sa naňho nepozriem iba ďalej píšem rôzne činnosti.

,,Ale čo to píšeš!" upresní a ja bez pohľadu naňho znova odpoviem.

,,Rozpis prác na dnes pre personál" poviem jednoducho a keď dopíšem nechám to aj s perom na linke.

,,Nechcela by si to niekedy robiť za nich ty? Oni majú tiež svoj život a ty si tu predsa celý deň sama"

,,V žiadnom prípade. Čo by tu potom robili oni? Sedeli na tých ich tučných zadkoch a popíjali čajíček? Nie za to ich tu neplatím!" poviem a naštvane schmatnem kabelku v ktorej mám už všetko do práce pripravené a oblečiem sa.

,,A to som si myslel že to bude ráno bez hádky. Mýlil som sa. Ako vždy keď som s tebou"

,,Keď si idiot a nedokážeš pochopiť jednoduchú vec tak je jasné že sa musíme hádať! A poriadne si ma vytočil takže so mnou v aute nejdeš!" poviem mu na rovinu a čakám, kým o pár minút príde auto, ktoré ma zoberie do práce.

,,A čo mám akože robiť? Čakať tu pred domom, kým sa vrátiš?" vyletí na mňa a ja si odfrknem.

,,To určite. Dnes ťa nechcem vidieť. Rob si čo chceš, choď si od hnevu s niekym dať pár stoviek kôl a keď sa budeš chovať normálne príď sa ospravedlniť." poviem mu a už otváram dvere na aute ktoré medzitým prišlo.

Ani sa nepozriem ako sa tvári, kedže mi je to jedno a idem do práce.

,,Pán Styles s nami nepôjde?" spýta sa šofér auta ale ja sa naňho s naštvaným pohľadom pozriem a pomaly cez zuby zasyčím.

,,Nie. Ten imbecil nemá v tomto aute a svete čo robiť!" s hrôzou sa na mňa šofér cez spätné zrkadlo prestane pozerať a rýchlo dupne na plyn.

Pred vydavateľstvom sa to hemží novinármi preto nastavím pyšný úsmev a s vystretým telom a sebavedomou chôdzou kráčam ku dverám budovy, aj keď mám chuť sa tam zastaviť a povedať im pravdivé odpovede na ich otázky.

,,Kde máš svojho cukríčka?"

,,Svojho cukríčka nechcem najmenej tisícročie vidieť." odpoviem Kris na otázku, keď na mňa čakala pri vchode.

,,Čo spravil? " uchechne sa nad mojim i nervami a pocitom že ma vytáča. Vie, že touto otázkou ma naštve normálne a teraz keď netušila ako ma ráno vytočil je to horšie. Bola som ako monštrum, ktoré zobudíte v polovici spánku.

,,Ten idiot si myslí, že JA budem upratovať celý ten dom sama keď prídem unavená domov! Načo by tam chodil potom personál? Popíjať kávičku a byť na facebooku? To nech si vyhodí z hlavy."

,,Máš pravdu! My hviezdy sa o seba musíme starať a nie sa mordovať pri umývaní riadu! My nemôžeme mať hrozné vlasy a polámané nechty! A preto som nás objednala na dnes na kozmetiku! Hneď po práci!"

,,Našťastie. Doma nebudem ani minútu."

,,To už ste si museli dať kľúče od domov? Nejdú na to akosi rýchlo?"

,,Našťastie nie ale tan idiot ku mne stále chodí a mňa irituje ten zvoniaci zvonček. Takže keď nebudem doma nič nebudem počuť!"

,,Skvelé! Tak po skončení práce ma počkaj."