Why Is So Hard To Say | ZACH HERRON | SK

4

           

Odpila som si zo svojho Jacka. Zase bolo to ticho. Myslím že ho po dnešku ho budem neznášať. „Prečo ste teda prišli. Pochybujem že len pre odpustenie by ste merali takú cestu."  Opýtala som sa a znova som sa napila. „Chceli by sme, aby si išla s nami do LA. Vieme že to bol tvoj sen,  keď si bola malá. My tam teraz máme vilu, aj s chalanmi." Kývol na chalanov z Why dont we. Ja som prekvapene otvorila ústa. Nevedela som že by si to ešte mohol pamätať. „J-aa-a, neviem čo na to mám povedať." Vykoktala som zo seba. Nemohla som sa len tak rozhodnúť že odídem. Nemôžem tu nechať Olivera, Jacoba, Seba, Brandona, Arona, Jessieho ani Codyho. To boli moji jediný kamaráti. Jediný ľudia ktorým som verila. Nemohla som ich len tak opustiť a odísť so skoro neznámymi ľuďmi. Nie potom, čo sme si všetko spolu prešli. „Pochopte ma, nemôžem odísť. Aspoň nie bez nich. Sú všetko čo mám. Podporovali ma vo všetkých okamihoch. Prežili som mnou úplne všetko. Ako by som ch mohla teraz opustiť? Ako by som mohla bez nich odísť?" Zamračila som sa. Nebolo to vôbec prípustné. Aj keď to bol môj sen. „Nemôžem nikam ísť. Chcela by som, veľmi, ale nemôžem." Oni boli celý prekvapený. Nečakali takúto odpoveď. Neviem vlasne ako ju očakávať mohli. Ešte som im povedala „Je tu pár hosťovských izieb. Môžete tu zostať koľko chcete. Aspoň na pár dní." Zvrtla som sa na päte a odišla som do šatníka. Dala som si krásnu čipkovanú braletku, nato ako obvykle koženku.  Čierne roztrhané rifle a boty na vysokom podpätku.

V obývačke ešte stále všetci sedeli. Ja som im len oznámila „Idem na motorku." Oliver aj so Sebastiánom sa zdvihli že pôjdu so mnou.  Ja som Sebovi naznačila že nie. On len slabo prikývol. Zo Oliverom sme potichu išli do garáže. Sadli sme na motorky, nasadili sme si helmy.
Bolo okolo jednej v noci, keď sme zastavili na vysokom útese. Hlboko pod nami narážali prudké vlny na skalu. Na mesačnom svetle sme na štrk vrhali strašidelné tiene.  Dala som si dole helmu a sadla som si na kraj útesu. Oli opakoval  po mne. „Vieš Oliver, nikdy som si nemyslela, že by som sa musela rozhodovať medzi vami a mnou. Teda respektíve medzi mojimi  bratmi. A chcem len, aby si vedel, že vyberám si vás." Chcela som pokračovať, ale Oliver mi položí prst na pery. „Terezka, keby si aj išla, nevyčítal by som ti to. Je to tvoj celoživotný sen, porozmýšľaj nad tým." Ja som sa o neho oprela, on ma objal a dal mi pusu  do vlasov. „Rozmýšľala si niekedy o tom,  že by sme boli spolu?" prekvapene som sa naňho pozrela a jemne som sa zasmiala. „Budeš sa čudovať ale rozmýšľala." „A bolo to pekné?" usmiala som sa naňho a jemne som prilepila moje pery na tie jeho. Toto bol prvý bozk, ktorý bol jemný, nie v zápale nadržanosti a vášne.  Bozkávali sme sa pomaly, jemne. Jeho pery nechutili ako jahody, ako sa vo väčšine kníh píše, ale chutili prirodzene. Nemali nijakú špecifické chuť. Teda bola to jeho špecifická chuť. Len jeho. A pomaly som tú chuť a jeho vôňu začala milovať. 

Posunuli sme sa ďalej od útesu. Prevalil sa na mňa, podoprel mi rukou hlavu, aby ma netlačil štrk. Stále sme sa bozkávali jemne, ale už s väčšou vášňou. Vyzliekla som mu tričko. Zase to jeho brucho. Ahhhhhh. Jemu sa podarilo vyzliecť mi podprsenku. Odhodil ju  niekam. Mám taký čudný pocit, že skončila dole v útese. Začala som mu dávať dole nohavice. Našťastie mal len šortkové nohavice, ktoré som mu bez problémov vyzliekla. A teraz moje rifle. „Doprdele Terez. To už viac komplikované nohavice si si dať nemohla?" zavrčal. „Nevedela som že to takto skončí." Usmiala som sa „Veď to tak končí vždy. Na to si si mohla už zvyknúť." Keď mi ich nejakým zázračným spôsobom dal dole, už mu prekážali len moje tangá, ktoré veľmi jednoducho roztrhol a asi tiež leteli dole útesom.

Rozcuchaná, bez podprsenky som si nasadala na motorku. Veľmi som dúfala, že ostatný už budú spať. Nebolo by zrovna príjemné kebyže tam prídem v koženke ktorá mi ledva ledva zakrýva prsia. „Terez, ešte jedna vec. Rozmýšľal som o nás. Myslíš že by to mohlo výsť?" usmiala som sa naňho,, Áno, myslím že by mohlo. Vlasne to nieže taký veľký rozdiel ako doteraz. Ale dohodneme sa na jednej veci." Usmial sa na mňa, a zdvihol obočie. „Náš vzťah nevydrží navždy, ale naše priateľstvo áno dobre?" „Samozrejme." Usmial sa na mňa tak, ako to vie len on. Ja som sa zamračila „A ešte jedna vec. Žiadne prezývky. Je mi z nich zle." Začal sa smiať a ja s ním. „Samozrejme zlatíčko." Ja som mu buchla do ramena. On sa zatváril ublížene, no ja už som štartovala motor od motorky. 

Domov sme prišli už okolo tej druhej. Z obývačky som počula hlasy, takže ešte boli asi všetci hore. To bude vysvetľovania. „Vy ste ešte hore?" oni sa všetci mykli a obzreli sa. „Ehm ja by som sa skôr rád opýtal kde si doteraz bola. Dosť ma to zaujíma." ,,Nemusíš si robiť starosti tak ako si to robil doteraz Logan." Ostatný chalani len vyvaľovali oči. Logan sa kyslo zatváril, a vyzeralo to tak že sa velice musel premáhať aby zase nevypustil niečo zo svojej klapačky. Pohľadom vraždil Olivera, keď so mnou išiel hore do izby. Dole som Seba už nevidela. Ten už asi išiel domov. Oliverovi som kývla, nech ide do izby, ja som sa ešte vrátila dole. „Nepotrebujete niečo?" oni vyzerali že mi tam na gauči zaspia. „Nie ďakujeme. Ráno odchádzame." Ja som zamrzla. Vedela som že tu nebudú dlho, ale že by odišli tak skoro? To nie. „Dobrú noc." Stroho som im povedala, a docupitala som do izby kde ma už čakal Oli. Obidvaja sme boli strašne unavený. Zapriali sme si dobrú noc, a išli sme späť.

Pohľad Jacka :

To dievča sa mi páčilo od toho, čo vkročila na parket. A páčila sa mi čoraz viac a viac. Bez ohľadu na to, že bola pekelne krásna, bola záhadná a priama. Nechodila okolo horúcej kaše, nehanbila sa, a nemala problém s chalanským vyjadrovaním. Zo Zachom, Danielom aj Corbynom sme sa zhodli, že jej priateľovi úprimne závidíme.

Nevedel som si predstaviť čo sa deje v Loganovi, nieto ešte v Jakeovi. A nevedel som že sa tak rýchlo vzdajú. Z toho že ráno odchádzame som bol prekvapený, tak ako ona. Ostatný si to možno nevšimli, ale po tom, čo to Logan povedal, zatuhla. Tiež nepočítala s tým, že tak skoro odídeme.

Úplne chápal jej správaniu. Jej  bratia zjavne nie. Ja som vlase nevedel že jej budú ponúkať aby sa k nám presťahovala. Nemal som s tým žiadny problém, ale mohli nám to povedať skorej. Neviem čo čakali, ale musela by byť priam blbá, keby sa im hodila do náruče, len čo by ich uvidela. „Jack ani ty nevieš späť?" počul som Zacha. „Nie neviem. A ako počujem tak ani ty."  „Čo si myslíš a Tereze?" uškrnul som sa „Myslíš o tom ako vyzerá, alebo o jej povahe." „O tom ako vyzerá sa ani baviť nemusíme, ale o jej povahe...."  „Môj prvý poznatok je, nechceš byť jej nepriateľom. Ale vyzerá na pohodovú babu." „Myslím si že má na sebe masku nedotknuteľnej, kvôli tomu čo sa jej v minulosti stalo. Ale pod tou maskou dokáže byť milá." Chvíľu bolo ticho kým sa zase ozval „Myslíš že pôjde?" rozmýšľal som nad všetkými možnosťami. Snažil som sa rozmýšľať ako ona, robil som si v hlave Pytagorove vety a podobné matematické záležitosti. A došiel som k zaujímavému záveru. „Neviem." Začali sme sa obidvaja smiať. „Nie naozaj neviem."  A šli sme obidvaja spať. 

„Pôjde." Ozval som sa ešte. „Keď myslíš. Stavíme sa o 50 dolárov." „Prímam."

🌹