Why Is So Hard To Say | ZACH HERRON | SK

39

Rozbehla som sa do vnútra baru. A chalani za mnou. Bolo tu teplo, a vo vzduchu bol cítiť alkohol a cigarety. Všade boli mladý ľudia namačkaný na sebe. A každý z nich bol buď tak spitý alebo sfajčený, že si sotva všímali, keď som sa nimi predierala. V tomto dave je to nemožné. Nájsť jedných alebo druhých. Mohli byť hocikde. S hľadaním sme teda začali pri bare. „Nemáme šancu ich nájsť." Povedal Jessie. Objednali sme si Jacka, a som skenovala dav naokolo. „Pôjdem sa opýtať barmanov. Oliver, ty pôjdeš so mnou." Rozkázala som. On sa na mňa uśkrnul. „Sebastián ty pôjdeš ku východu. Ak by vychádzali, zavolaj mi." Zasalutoval, hrkol do seba zvyšný obsah pohára, a vybral sa naspäť ku vchodu. „Aaron. Ty budeš všetko sledovať z hora." Zdvihol obočie. Aaron je úplne fantastický v lezení. Je to taká veľká opica. „Chcem aby si sa nejakým spôsobom dostal hore," ukázala som na lampy, „a budeš ma informavať keby si ich videl. Why don't we aj druhý gang." Kývol hlavou, a už ho nebolo. „A ty Brandon, pôjdeš sa pozrieť na poschodie." Zasmial sa. Horné poschodie bolo plné kuriev, ktoré Brandona milovali. „To bude sranda." Poznamenal, a ležérnou chôdzou išiel preč. „A ty Jessie, sa budeš nenáapdne predierať davom, popri tom, ako budeš tancovať. Všetko nenápadne." Zamračil sa, na čom som sa silene zasmiala. „Vždy mi víde to najhoršie." Založil si ruky v bok. Ale to ho už odlákala nejaká kráska do masy tancujúcich ľudí. „Tak, a zostali sme tu už len my." Poznamenal Oliver. Chcela som, aby tu zostal, lebo mu najviac dôverujem. A navyše sme úplne najviac zohraná dvojka. „Ako za starých časov?" usmiala som sa. On tiež. „Áno. Presne tak." Postavili sme sa, a ležérne sme kráčali ku dverám pre obsluhu. Prešmykla som sa dverami dovnútra. „Slečna, prepáčte, ale tu nemôžete byť." Bolo prvé čo som si stihla vnútri všimnúť. Predo mnou stál čašník, mladý chalan. Mohol mať tak 20 a vôbec nevyzeral zle. Zvodne som sa usmiala, a zakusla som si do pery. Jemu preskočil ohryzok, na čom som sa zasmiala. „Potrebujem informácie." Šepla som mu pri uchu. Cítila som jeho zrýchlený dych. „Niečo za niečo." Povedal chrapľákom. Uškrnula som sa. „Niesom kurva. Len tak pre info." Poznamenala som, a pokračovala som. „Koľko mužov s tetovaním hada na ramene si dnes večer v bare videl?" vitiahla som si nôž, a začala som si veľmi podrobne pozerať jeho čepeĺ. Chlapcovi som už zjavne neprišla až tak atraktívna, a chcel odísť. Ďaleko sa však nedostal. Schytila som ho za ruku. Vykrútila som mu ju až do takého uhlu, že si musel ľahnúť, inak by si rozjebal celé rameno. Sadla som si mu na hrudník, a ešte stále som držala nôž. S nepredstieraným nezáujmom som sa ho znova opýtala „Koľko?" tento chlapec sa mi prestáva páčiť. Bol ticho. Predklonila som sa k nemu, a môj čepeľ bola čoraz bližšie k jeho hrdlu. „Ako sa voláš?" zachrčal. Jeho otázka ma zaskočila. Pozrela som mu do očí. „Bloody." Povedala som mu po chvíli. „Mám pre teba odkaz." Zaujal ma. Zliezla som mu z hrude, a on sa posadil. Až teraz som si všimla, aká je miestnosť tmavá. „Rozprávaj." On sa nadýchol. „Bol za mnou nejaký namakaný týpek. Mal veľké tetovanie hada na ramene, ako si vravela. Odkazuje ti, že tvoje lásky, aj tie minulé, ťa už utešiť neprídu." Ztuhal som. Bola to pasť. „Koľko takých tu dnes je? S tým tetovaním." Opýtala som sa ho. Môj ľadový hlas ho prekvapil. „Všimol som si ich okolo päťdesiat." A vtedy som mladíka už nevnímala. Motorky boli len na zamaskovanie ich počtu. Utekala som preč zo skladu. Pred dverami stál Oliver. Vydýchla som si. „Čo sa deje?" „Je ich tu okolo päťdesiat, a všetkým sľubujú pestrú smrť." Vysvetlila som mu v skratke. „Čo budeme robiť?" vyrovnane sa ma opýtal. „Volám Aaronovi. Ty Sebovi. Ak nemajú nič, tak mu povedz nech sú okamžite pri bare. Máme menší problém. Po telefonáte s Aaronom som sa dozvedela veľké makové. Len že asi raz zazrel Corbynove vlasy. A podľa Seba nikto z našich neodišiel. Brandon tiež nikoho nenašiel. Teda až na ževraj krásnu ryšavku. Až telefonát Jessiemu priniesol ovocie, ako sa hovorí. „Jessie povedal, že je na dostrel chalanov a všetkých ich vidí." Oboznámila som môjmu neveľkému gangu. Vezmite si, že nás je šesť. A ich tak päťdesiat. A sme rovnako dobrý ako oni. Čím to asi bude?

Tak sme postupne a pomaly postupovali v dave až na miesto, ktoré určil Jessie. A naozaj. Jeho sme uvideli prvého. Zabával sa s nejakým dievčaťom, no videla som, ako každú chvíľu šibne očkom po Zachovi alebo ostatných. Všimol si nás, a nenápadne nám kývol. Celý plán mal vyzerať tak, že pôjdem za nimi, nejakým spôsobom ich presvedčím, aby už išli, a moji chalani nám budú kryť zadok. A asi aj predok. Proste všetko. Lebo keď je tu päťdesiat členov California Killers, a celkovo je v klube tka 500 ľudí, je to dosť mizivá šanca, že ich odtiaľto dostaneme. Pár krát som sa zhlboka nadýchla. Nasadila som dokonale nacvičený úsmev, a išla som za Why don't we. „Čautee!" zhúkla som, aby ma bolo počuť. Prekvapene sa za mnou obzreli. „Čauko. Čo ty tu?" objal ma Daniel. „Chalani, máme problém." Kričala som vážne. Cez tú hlasnú hudbu sa nedá normálne hovoriť. Hneď som na seba upriamila ich pozornosť. „Aký?" opýtal sa hneď Jonah. „Práve mi volal Logan, že sa k nám niekto vlámal, a máme hneď prísť." Zabralo to. Schmatli bundy, dopili drinky, a náhlili sa k východu. Periférne som videla, ako moji špičkový zabijáci vyťahujú zbrane. A tiež som videla, ako sa veľa mužských postáv dalo do pozoru. Čakali. Na povel. Ktorý našťastie ešte neprišel. Chalanov som hnala svinským behom von. A vtom sa ozval prvý výstrel. Vedela som, že to nieje náš. My nikdy nestrieľame prvý. Ako som v stotine sekundy prebehla dav, videla som aj útočníka, aj strelu. Mieril úplne mimo. No dostiahol to čo chcel. Chaos. Všetci sa začali pchať ku vchodu. Toto nemalo význam. Môj mozog pracoval na plné obrátky. Chalani boli vystrašený, a pchali sa tiež. Okríkla som ich „Čím viac sa budete pchať, tým neskôr sa tam dostanete." Oni ma našťastie poslúchli. Teraz, keď každá sekunda mohla znamenať strelu na kohokoľvek od kohokoľvek. Vzdychla som si. Som rada teatrálna. A tak som šmahom vytiahla moje katany. Veľa ľudí sa pri trení železa o železo otočili. A začali kričať. Ale aspoň mi uvolnili cestu. Jack sa na mňa zdesene pozrel. „Kokot, veď bež!" skrýkla som na nich. „A ty?" prekričal zvuk chaosu Zach. „Niečo ešte musím vybaviť." Prikývol, a už bežal. No vtedy nastal ten moment. Ďalšia strela. A tentoraz by tiež naplnila svoj osud. Škoda len, že som jej skočila do cesty.

Budem rada za váš názor✨✨✨✨✨

🌹

yooitsbia ❤️❤️❤️