Why Is So Hard To Say | ZACH HERRON | SK

44

Bola to fotka vyfotená starým polaroidom. A bola, ak sa to tak dá nazvať, čerstvá. Bola som na nej odfotená ja, aj Egon. Mohli sme to byť my, pred takými desiatimi minútami. Neveim ako vedeli, že pôjdem práve týmto smerom. Ale niekde tu musia byť. Fotografovia. Aj ja, aj Egon, sme naraz vytiahli nože. Postavili sme sa k chrbtami k sebe, a pohľadom sme skenovali prosteredie. Les bol až podozrivo tichý. A to som si všimla až teraz. Potom sa budem musieť začať viac učiť všímavosti. Ak teda bude nejaké potom. Niekde zašuchorilo lístie, a len tak, lusknutím prsta sme boli obkľúčený. Okolo nás stálo asi 6 ôsob. Boli to doslova gorili. Títo muž držali v rukách veľké AK45. S tými našími čepieľkami sme bezbranný. Niekto na nás zrúkol „Odhoďte zbrane!" a ja som sa neovládla, a musela som sa zasmiať. Nízke sebaovládlanie je môjou veľkou slabosťou. A aj spontánnosť. A určitá drzosť. „To sa nás musíte riadne báť, ak nám nenecháte ani tieto hračičky v ruke." Zamávala som nožom, a hneď strnuli. To o nás museli mať veľmi vysokú mienku. A len nech ju majú aj naďalej.

Niekto ich poslal. A ten  niekto nás chce živých. Ak by nie, tak už sme dávno mŕtvy. Jemnučko som štuchla Egona lakťom. Vedel čo idem robiť. Lebo presne to isté mal na mysli aj on. Aspoň predpokladám. Nadýchla som sa, a priskočila som k najblžšej gorilu. Rozkaz od šéfa je niečo, a niečo iné je reflex. Strelil po mne presne tak, ako som očakávala. Jeho strela bola však úplne mimo. A na druhú ani nemal priestor. Lakťom som odsunula zbraň, chytila som ju,a vytrhla som mu ju z rúk. Preiférne som videla, ako to isté robí aj Egon. Lenže z väčšou eleganciou. Nikdy som nechápala ako to robí. Gorila pod mojimi rukami bolestivo zaskučala. Ešte len bude skuvíňať. Zbraň som pevne uchytila do rúk. Mne stačila jedna guľka na priami zásah. Nie ako tomuto tĺkovi. Až keď padol na zem, sa ostatný spamätali. Egon už tiež držal zbraň, a jeho prvá obeň ležala na zemi. Útočníci na nás namierili, ale predsa len, mali rozkazy. Egon však prestrelil jednému srdce kým si niečo stihol rozmieslieť. A ja som po ňom opakovala. Ja som však nešetrila na bolesti. Predsa len, volali ma Bloody. Prestrelila som mu najprv jeden ramenný kľb. V slede niekoľkých sekúnd aj druhý, a potom aj oba bedrové. Bolestivá smrť. A už zostali len dvaja. Tí boli však už plne pripravený. Aj keď im no trvalo štyri smrti ich priateľov. Teda neviem či boli priatelia. Ale to je asi jedno. Proste im to trvalo samkramentsky dlho. Protivník po mne začal strieľať. Nedivila by som sa, keby ich to učila nejaká spanilá panna. Boli úplne ľavý. Jemu nestačili na moju smrť štyri guľky. Mne stačila jedna. Chcela by som vedieť, koľko by ich po mne vystrelil, kým by sa netrafil. Teda ak by bol ešte živý. Boli mŕtvy. Všetci šiesti. S Egonom sme si vydýchli. Ťapli sme si, a zrazu sme si uvedomili že sme vonku z kaše. Sme vonku z kaše, ale sme v úplnej piči.

Toto pre nás malo byť zjavne len predjedlo. Alebo návnada. Začínala som pekelne ľutovať že sme sa na túto prechádzku vôbec vybrali. Tentoraz okolo nás neboli len nejakých pár goríl. Tento raz tu bol celý gang. Všetci boli v sakramentsky nepohodlne vyzerajúcich oblekoch. Takí tí tipycký SBS-kari. Akurát že v rukách nemali obušok, ale poriadne samopaly. Boli takmer určite rovnakého gangu ako tí mŕtvi. Ale nepoznala som ich. Neboli to ani California Killers, ani príslušníci iného, ktorý by som poznala. Periférne som videla, ako Egon skladá zbraň. A to isté som spravila aj ja. A to snáď prvý krát. Dala som ruky nad hlavu, a čakala som, čo sa bude diať. A tieź som prvý krát nemala vonkoncom žiaden plán. Možnosť úteku bola vylúčená. Pobiť ich tiež. A nebolo čím, všakže? Takže sme museli dúfať v to, že nás neplánujú zabiť.

Odpoveď prišla pomerne rýchlo. Tupci sa rozostúpili, a vošiel do kruhu muž. Mohol mať tak okolo štyridsať. Mal čierne havranie vlasy, a prenikavé oči, ktoré mi niečo veľmi pripomínali. V tomto momente som však dôležitejšie veci na práci ako rozmýšľať nad očami nejakého čudného týpka. „Pustite nás, inak vás roztrhám v zuboch." Zavrčala som. Možno to nebolo úplne vhodné, ale moje sebaovládanie na tom bolo poslednú dobu mizerne. Zasmial sa. Bol to strašidelný smiech. Taký, z ktorého vásm naskočia zimomriavky na miestach, o ktorých ste doteraz ani nevedeli. „Zlatíčko, nechcem ti do toho kecať, ale niesi práve v rozpoložení, kedy by si sa mi mohla vyhrážať, nemyslíš?" mal na sebe ten taký úškrn, z ktorého presne viete, že ste v piči. „Hneď ako sa dostanem z, ako ste to nazvali?" usmiala som sa tentoraz ja. „Nelichotivé rozpoloženie." „Áno. Hneď ako sa dostanem z tohto nelichotivého rozpoloženia, si vás podám, ako ešte nikoho." Egon mal taký pocit, že som už skončila, a tak ma zdrapil za ruku, a potiahol ma k sebe. A zavrčal na mňa. „To je nebezpečné počuť od momentálne najnebezpečnejšieho vraha v štátoch, možno na svete, ktorý má za blízku rodinu najvyšších predstaviteľov tejto krajiny. A zabudol som, šialene zamilovaného dievčaťa." Vytrhla som sa Egonovi zo zovretia, a pozrela som sa ostrým pohľadom na muža. Tieto informácie boli prísne tajné. Vedel ich len môj gang. Myslím, že keď sa vrátil, teda ak sa vrátim, budem musieť spraviť elimináciu o zradcov. Nevedela som čo presne vedel, ale toto ani zďaleka nemuselo byť všetko. „Odkiaľ to máte?" poškrabal sa na dokonale oholenej brade. „Dievčatko, nie som tak hlúpy, ako ostatní tvoji rivali. A nie som ani tak hlúpy, aby som ťa zabil. Cením si svojho života viac, ako hocičo iné, vieš?" „Tak čo po mne chcete, " vybafla som naň. A zrazu som si veľmi presne vybavila kto predo mňou stojí. „ujo?" dodala som. Nevidela som ho už nejaký ten piatok, tak mi to najprv nedošlo. Ale teraz mi je už jasné, odkiaľ to vedel. Ale nikdy by ma nenapadlo, že môj opitý ujček bude mať niekedy vlastný gang. „Á spomenula si si Terka. No, realita je takáto," odmlčal sa, a dal pokyn tupcom, nech sklonia zbrane, „gangy majú preteky o tvoju hlavu. O tvoju, a tvojho gangu. Spolu, ste snáď najnebezpečnejšia skupina ľudí, ktorá po tomto svete kedy chodila." Chcela by som vedieť, či si aj aj môžem zasúťažiť o moju hlavu. Lebo v tom prípade som vyhrala. „Stále mi nedochádza, čo chcete. Nerada chodím okolo horúcej kaše, viete?" „Tak ma teraz pozorne počúvajte."

💕💕💕💕💕som sa dosť naštartovala v písaní, a už teraz mám dve kapitoly predpísané, čo je na môj pomer úspech🌸🌸
Budem rada za každý vote a váš názor💕💕

🌙🌹🌹🌹