Don't look for something you've found already [HP Fanfiction]

21. Láska si vždy pamätá všetko

Scorpius strávil až do večera čas na záhrade. Chcel byť sám so sebou a neustále nad všetkým premýšľal. Surreya ho viackrát volala dnu, chcela sa s ním zhovárať, ale on ju vždy odbil. Samozrejme, že mal potom výčitky svedomia, ale jednoducho chcel byť radšej sám a rozhodne sa nechcel s nikým rozprávať.

Alebo to nebola pravda?

Myseľ mu zablúdila k Rose, neustále. Nutkanie hovoriť s ňou bolo veľmi silné, ale vedel si predstaviť, akoby to zase dopadlo. Kričali by po sebe a čo viac by mu k tomu celému vôbec povedala? Že si to vymyslela, aby jej nevzal Ariesa a že do toho zatiahla aj jeho otca?

Hlúposť!

Kiežby to tak ale bolo, pomyslel si Scorpius. Kiežby to bol iba výmysel a nebola by to pravda, kiežby...

Tak veľmi túžil po tom, aby mu to Rose takto povedala, že sa nakoniec rozhodol za ňou ísť.

Teraz postával pred domom jej rodičov a naberal v sebe vnútornú silu, aby dokázal zaklopať. Bolo už dosť veľa hodín, ale nakoniec predsa len zaklopal. Otvoril mu Hugo.

„Scorpius, nehnevaj sa, ale asi nie je najvhodnejší čas," povedal mu okamžite a bez pozdravu.

„Musím hovoriť s Rose," nevzdával sa Scorpius.

„Nemyslím si, že to je vhodné. Budeš na ňu kričať, budeš ju urážať a všetci máme za sebou náročný deň," obraňoval sestru Hugo.

„Hugo, prosím ťa," žiadal ho Scorpius. „Potrebujem počuť veľa vecí od nej. Nepočká to."

„Hugo," oslovila brata Rose, ktorá sa zjavila v hale a obliekala si kabát. „Ja to zvládnem, dobre?" usmiala sa na brata a obula si topánky. „Scorpius, pohovoríme si vonku," dodala, keď vyšla pred dom.

„Rose," oslovil ju Hugo.

„Hugo, to je v poriadku," povedala bratovi. „Aj ja s ním potrebujem hovoriť a tiež si myslím, že to nepočká. Choď si ľahnúť, budem v poriadku. Scorpius určite nemá v pláne mi ublížiť."

„To som nemyslel, len..." Hugo sa smutne usmial. „Nuž dobre, dávajte si pozor." Potom za nimi zavrel dvere.

Rose sa pozrela na Scorpiusa a potom ho viedla kúsok ďalej. Vonku nebola veľmi veľká zima, lebo prestalo fúkať. Podišli k lesíku a lavičke, ale ani jeden si na ňu nesadol. Rose sa len o ňu oprela a pozrela sa na Scorpiusa. „Vážne ma to celé veľmi mrzí, Scorpius, aj keď mi určite neveríš."

„Povedz mi, že to nie je pravda," žiadal ju.

Smutne sa usmiala a pokrútila hlavou. „Neviem, čo všetko ti tvoj otec povedal, ale myslím, že ti povedal pravdu."

„Povedal mi, čo sa stalo na oslave narodenín starkého," riekol jej Scorpius a porozprával jej všetko, čo mu povedal otec. „Stalo sa to tak?"

„Áno," prikývla smutne. „A za celé tie roky som si nespomenula. Pamätám si, že sme sa s Lucy rozhodli, že pôjdeme už domov. Hľadala som ťa, že sa rozlúčim a potom mám prázdno. Až na to ráno a..."

„Je mi z toho na vracanie," zhodnotil Scorpius a nemal silu na ňu kričať, ani ju urážať. Čo by sa tým zmenilo?

„Ja vážne neviem, ako sa to mohlo stať, Scorpius, ale taká je celá pravda."

„Čo ak ťa otec jednoducho zneužil?" spýtal sa jej.

„Čože? Nie," pokrútila hlavou. „Scorpius, to určite nie. Nemysli si také veci o svojom otcovi. Nechcem sa ho zastávať, ale to ráno..., naozaj bol z toho zmätený a bol mimo, rovnako ako ja. A prečo by to robil? Myslím si, že ťa nenávidí? To predsa nie je pravda."