Don't look for something you've found already [HP Fanfiction]

Prológ

„Nie každé rozhodnutie je ľahké,

nie každé srdce je krehké,

nie každý pocit je rozumný,

nie každá myšlienka je čistá..."

Hermiona si čítala knihu pri kozube. Bola schúlená len v deke a na stole mala kakao. Cítila sa osamotená, odkedy sa Ron definitívne odsťahoval. Hugo sa síce párkrát zastavil, ale tiež väčšinu času trávil v byte, ktorý si kúpil, pretože už bol predsa dospelý, ako jej často prízvukoval a mal právo na svoj vlastný život.

A Rose? Tešila sa vždy, keď od nej prišiel list, že sa má v Spojených štátoch dobre. Jej listy však boli také prázdne, že Hermiona im často ani neverila. Koľkokrát za posledných päť rokov mala chuť nastúpiť na prvé lietadlo a vybrať sa za Rose a dotiahnuť ju za jej kučeravé vlasy domov. Nikdy však neurobila, pretože vedela, že Rose potrebuje svoj priestor.

Ale naozaj ho potrebovala päť dlhých rokov? Hermiona ju zakaždým v liste žiadala, aby sa vrátila domov, aby ich prišla aspoň navštíviť, ale Rose jej vždy odpísala, že ešte na to nie je pripravená.

Sklamala sa v láske a to veľmi. A hoci to Hermiona chápala, pretože prežívala niečo podobné práve teraz a tiež mala sto chutí niekam odísť, dcéra jej veľmi chýbala. Preto jej v poslednom liste napísala o svojom trápení.

O tom, že sa otec odsťahoval a že to je už definitívny koniec ich manželstva. Že to už takto ďalej nešlo, že sa odcudzili, že si sotva prídu na meno a že už v podstate niekoľko rokov nie sú rodina. A keďže sú ona (Rose) i Hugo už veľkí, tento rozvod nebude už nikoho bolieť.

Bola to jedna veľká lož, pretože ju to neskutočne bolelo.

A bolelo aj Rona.

I Huga, ktorý sa hral na silného, ale v skutočnosti ho rozpad jeho rodiny nesmierne trápil.

V neposlednom rade to bolelo Rose Weasleyovú, ktorá práve vystúpila z lietadla v Londýne. A neprišla domov sama.

***

V ten istý deň ráno

„Vieš, čo by sa mi páčilo, Scorpius?"

„A čo láska?" usmial sa na svoju manželku. Sedel na posteli a viazal si zelenú kravatu. „Povedz si, čo by si chcela."

„Páčilo by sa mi, keby sme mohli bývať sami. Tento dom mi stále naháňa hrôzu," riekla mu a sadla si mu na kolená. „Viem, že nechceš opustiť chorú babičku, dedka a svojho otca, ale nuž neviem, je tu taká tma."

„Babičke by som zlomil srdce, keby sme sa odsťahovali," povedal jej Scorpius. „A otec by asi tiež nebol nadšený. Mrzí ma to, Su, ale rád by som tu ešte zostal. A pravda je, že teraz ani nemám peniaze na nový dom."

„Nepotrebujem dom, stačil by byt," odvetila mu Sureya, „ale dobre, chápem ťa."

„Zvykneš si, zlatko. Tento dom nie je až taký tmavý, ako si myslíš," povedal jej Scorpius a pohladil ju po vlasoch. „Vyrastal som tu a mám to tu naozaj rád. A babička sa teší z tvojej prítomnosti. Dlhé roky sme tu boli iba my chlapi, po tom čo moja mama zomrela..."

„Máš pravdu, prepáč," ospravedlnila sa mu Sureya.

„Neospravedlňuj sa, máš právo na svoj názor," odvetil jej Scorpius. „Ak by si si naozaj nedokázala zvyknúť, niečo vymyslíme."

„Ďakujem," venovala mu úsmev.

„Musím už ísť do práce, Su," odvetil jej.

„Áno, veď aj ja, idem si dať sprchu a pôjdem. Uvidíme sa večer pri večeri. Dúfam, že budeš mať pokojný deň na oddelení," riekla mu.