Puto v krvi

Night Time

Večer som išla spať, rozmýšľajúc nad tým, čo sa vlastne stalo Elene, Tayovi a Monice. Ak to bol naozaj ten psychopat, prečo ma chcel pomstiť? Čo si pomyslel, keď sme sa prvý raz videli na benzínovej stanici?

Dnes sa mi zaspávalo, neskutočne ťažko, pretože som mala konštantný pocit, že ma niekto sleduje. Nebolo to prvýkrát odvtedy, čo tento ošiaľ začal.
Akoby periny na mojom tele boli priehľadné a tma v mojej izbe neexistovala. Bolo už naozaj neskoro keď, sa mi konečne podarilo zaspať. Ani neviem koľko hodín, keďže moje oči už sa neudržali otvorené, zatiaľ čo moja myseľ frčala na plný výkon.

To, že som sa nakoniec dokázala odovzdať tme a zaslúženému odpočinku, mi však nevydržalo dlho.

Lucídium.

Poppy.

Hrozí nám nebezpečenstvo.

Lucídium.

Mala som sen o tom, ako stojím na našom dvore. Z kríkov na mňa číhalo pár svietivých žltých očí. Pomaly z nich vystupovali chlpaté hnedé laby a polo-otvorený psačí pysk s vytŕčajúcimi zubami. Cúvla som vzad, jasne som videla ako psovi z úst tečú sliny zmiešané s krvou. Ten pes však nechcel mňa. Keď bol už takmer pri mne hlavu nasmeroval do strany. Nasledovala som jeho pohľad a videla som modré kontajnery. Už sme sa nenachádzali na dvore, ale v tmavej uličke. Do nosa mi vyliezol ten nechutný puch mŕtvoly a zhnitého mäsa. Keď som spravila pár krokov a otvorila kontajner takmer som zvýskla. Nachádzalo sa v ňom rozporcované telo Eleny, jej riedke blonďavé vlasy už mali v sebe krvavý nádych. Bola presne na 4 kusy, jej telo hnilo a lietali okolo nej muchy. Časť spojená s hlavou, tvorila len krk, kúsok hrudi a jednu ruku. Jej mdlé otvorené oči do mňa prepaľovali dieru. Keď som sa s pekelným strachom obzrela okolo, bolo to ako keby pár centimetrov podlahy tvorila len krv.

Vtedy som začula ten hlas.

,,Poppy. "

Nebol to ale hlas pochádzajúci zo sna.

Zaraz som sa prebudila a prepukla na posteli do okamžitého sedu. Než som sa však zmohla na čokoľvek, zrazu som mala zapchané ústa chlapčenskou rukou. Ruky som mala zviazané za chrbtom. Začala som panikáriť. Bola som celá spotená, vystrašená a ani moje oči si ešte nezvykli na tmu. Môj náhly výkrik bol stlmený a vyústil len do tichého skučania. Mala som pocit, že v tej chvíli sa moje srdce prerazí cez rebrá. Jeho dotyk ma priam elektrizoval, a ja som si bola istá, že je ten pocit tlaku vzájomný.

,,Ššš." Povedal chlapčenský hlas.

Naše oči sa ihneď našli. Videla som síce iba odlesk, ale presne som vedela komu patria.

Prišiel. Presne tak ako povedal.

Prvýkrát mi do nosu vbila jeho vôňa. Cítila som horkú vôňu škorice a pomaranča.

Závesy sa v pozadí jemne hompáľali pri vánku z otvoreného okna, i keď som si bola istá, že som ho pred spaním zatvárala.

,,Nie sme v bezpečí." Zašepkal.

Jeho hlas, napriek okolnostiam tejto situácie, spôsobil mojej pokožke vyslať zimomriavky po celom tele.

Čo bolo však viac otázne, bolo iste to, o čom hovoril. Sme? Ak po ňom ide polícia, za jeho vraždy a zločiny, nie je v tom náhodou iba on? Čo to má vlastne spoločné so mnou?

,,Našli spôsob ako nás vyhľadať. Odteraz sa všetko zmení. Teraz už budú vedieť, kto sme. " Povedal opäť ľadovým hlasom.