Puto v krvi

Surprise

V ten deň som šla späť veľmi neskoro. A hoci by mi už nevadilo spať hneď vedľa Novy, z morálneho hľadiska, aby sme u iných vlkov nevyvolali nežiadané otázky, ma služobnice uložili do hosťovskej izby vedľa Novoveho apartmánu. Mala som kráľovskú prípravu do postele s ľadovým čajom, keďže bolo leto. Rozčesali mi dlhokánske vlasy a pochválili ich kvalitu. Na spánok ma nezabudli nahodiť do hodvábnej košieľky ako princeznú. Bol tu však problém, keďže moje oči sa zrejme rozhodli zaseknúť sa v otvorenej pozícii, civiacej na až smiešne biely strop. Nie len, že som mala rozhodený spací harmonogram, pretože som spala do desiatej večer, ale hlavne lebo ma veľké nepreskúmané sídlo ešte stále desilo. Pred očami som videla smrť a prsty mi pulzovali, akoby som v nich stále držala nabitú pušku. Aby toho nebolo málo, neposlušné myšlienky a výčitky na mňa každú chvíľu kričali; Si vrahyňa! Si vrahyňa! Si vrahyňa !
Zabránili mi tak myslieť na hocičo iné než len na to ako som samú seba sklamala. Taktiež som bola nervózna, pretože som vedela, že ďalšie ráno sa vrátim späť domov, aby som sa s ním navždy rozlúčila. Keď som zaspala, môj spánok bol napodiv bezsenný, bez mojich obvyklých nočných môr.

Započula som klopanie na dvere a dala pokyn, že daný človek môže vstúpiť. Stála som pred zrkadlom pripravená česať si vlasy. Čakala som služobníčku, ktorá by prišla odniesť taniere z raňajok, keďže sa pre ne ešte nevrátila. Bol to však Nova. Moje líca okamžite nabrali červekastý odtieň, keďže som ešte vždy bola iba v hodvábnych nočných šatách. Stále som si predsa nebola pre oblečenie.

Viditeľne ho na pár chvíľ zamrazilo hľadiac na moje telo, kým pohľadom poputoval k škoricovým očiam.

,,Dobré ráno." Ozval sa ako prvý a ticho si odkašľal.

,,Dobré ráno."

,,Pripravená ísť ?" Špehoval ma pohľadom.

Nemohla som si nevšimnúť ten túžobný podtón, akoby zo mňa oblečenie strhával iba pohľadom.

,,Som stále v nočnej košeli." Objasnila som mu mierne sarkasticky, akoby o tom nevedel.

,,Ja v tom nevidím problém." Odvetil, no predtým než sa stihol uškrnúť do miestnosti vošla služobnica.

,,Snáď som vám povedala, že to je neslušné vkráčať do dievčenskej izby. Včera večer ste klopali štyrikrát!" Vyhrešila ho frustrovaným tónom a rukami ho odplašila preč.

Ticho som sa zachichotala. Nemala som tu svoje oblečenie, takže som mala požičané. Dostala som jednoduchý makeup, aby som zakryla tie príšerné známky nespavosti.
Bolo to tu. Čas sa posledný krát vrátiť domov. Nálada mi klesla, ale nechcela som, aby si to niekto všimol tak som na tvári udržiavala meravý úsmev.

Cestou von nás zavanulo ranné slnko a nezvyčajný letný vánok, pri ktorom sa mi rozvírila sukňa. Dostala som neskutočné nutkanie chytiť sa s ním za ruky. Skôr než som čokoľvek stihla, započula ten uši-ohlušujúci brechot. Bola to Stela.

,,Preboha, ani ten zvuk nie je normálny. Akoby sa smiala. " Pozerala som na jej veľké fľakaté telo.

Nova ma očividne ignoroval a pohladil veľkú šelmu po chrbte.

,,Nemôžeš ísť s nami. Bež späť, potvora!" Posledný krát ju poškrabkal za ušami a ona hojdavým pohybom odkráčala preč.

Po krátkej chvíli autom sme vystúpili pri mojom dome. Keď som vkladala kľúč do malého otvoru, niečo som si uvedomila.

,,PREBOHA!"

Nova okamžite reagoval a pribehol ku mne, kontrolujúc situáciu.
,,Čo sa stalo? Čo je zle?"