Puto v krvi

Oh My Dear

Do rozpusteného panenského kokosového oleja som už len pridala potrebné bylinky a nechala nech tuk nasiakne všetky potrebné živiny. Tento trik na domácu liečivú masť ma naučila mama. Zvykne sa to robievať aj z konopných listov, ktoré sú ale samozrejme zakázané pestovať. Po pár hodinách nasiakovania by mala nabrať zelenú farbu a následne je pripravená k použitiu.
Robila som ju samozrejme z dôvodov, že som mala zranené zápästie. Oči mi tmavli, keď som si na neho spomenula. Aj to meno som už nerada vyslovovala. Chodenie spať bolo teraz totiž to teraz mojou nočnou morou.
Keď vidíte pred sebou ako sa človek roztrhá na pár častí, ktoré bublinkujú ešte vo vlastnej krvi, máte zaistené lístky do aspoň zopár prebdených nocí. Ten pohľad je takmer nemožné dostať z hlavy a i najmenší náznak krvi mi budí prebudí myšlienky na piatkový večer.

14.5 2025

   Oh môj drahý denník,

Nevieš si predstaviť (možno pretože nemáš myseľ), čo všetko sa stalo. Sama som zmätená a spracúvam situáciu už skoro celý víkend. Odmietam Agnesine pozvánky von a učenie maturitných zadaní ide z kopca. Myslím, že som viac zabudla ako sa naučila.
   Nova.
Môj život od jeho príchodu spravil trojitý kotrmelec, nehovoriac od informácie o tom, že záhadná látka, zvaná lucídium prúdi mojimi žilami.
  Jednoduché a výstižné. Sme ako magnety.
Moc dobre viem, že počas našeho prvého stretnutia, sme obaja cítili niečo... Záhadné. Ostatní to volajú láska na prvý pohľad.
Ja?
Magnetická látka krvi a neuveriteľná, neodolateľná túžba po jednoduchom no zimomriavky-spôsobujúcom dotyku.
    Nechcem to. Neznášam to. Cítim takú horkosť.
   Nezvládla som sa ho vzdať na polícii a pritom ho tak moc chcem nenávidieť. Videla som totiž smrť, ktorá mi ostala v mysli. Taký bezcitný, neohľadupný a pritom tak strašne nádherný.
    Vlci a Križiaci. Nepriateľské mafia, ktoré obe túžia po jednom.
Lucídium.
Kam až bude hraničiť nebezpečenstvo, a kam až sú schopní zájsť?
Jedno je isté - krv bude tiecť.

Dopísala som ďalší zápisok do môjho denníku a s krátkym dychom pri poslednej vete ho schovala späť pod matrac od postele.

Cez víkend sa nič nestalo - ako som predpokladala. Žiadny Križiaci pred mojím domom nestáli s magnetofónom prosiaci o dobrovoľné vydanie sa. Bola som však s nervami na hrane.

Zápästie už na tom bolo lepšie, zrejme sa mi len popraskalo zopár chrupaviek. Nič, čo by nazahojil obväz a zopár týždňov liečenia. Hoci musím uznať, nebola som pripravená mu za to tak ľahko odpustiť. Vlastne som dúfala, že s mojím odchodom by bol koniec.

Zajtra je opäť škola a to znamená stretnutie všetkých ľudí zo školy vrátane Kyla, Agnes a aj Elenu. Skromne som si všimla, že už nebýva taká aktívna na sociálnych sieťach, a od Taylora s Monicou som tiež nič nepočula.

Mučil ich.

Zmenil ich povahy od základu.

Čím ďalej som rozmýšľala, tým ďalej mi dochádzalo aký kus strachu k nemu vlastne chovám. Videla som ho zabiť, videla som jeho hnev a stmavnutie jeho očí a v neposlednom rade - videla som ho túžiť.

Za tých pár dní som ho poznala viac, než som si bola vedomá a to mi dodávalo silu brániť sa jeho neskonalému pôvabu, ktoré choval k ženám. Bol chladný ako ľadová socha, napriek tomu som dokázala tie pozostatky pocitov vyrvať z jeho vnútra priam na povrch. A zablisnúť v ňom plameň.