Puto v krvi

Regret

Chvíľu som bezcieľne sledovala strop. Srdce mi stále búšilo. Bol to jeden z najviac afektívnych zážitkov aké som kedy zažila. Neviem, či z prudkého stresu, že sa mama vrátila z roboty, alebo z toho divného pocitu, ktorý som pocítila po každé, čo som naňho čo i len pomyslela. Inštinktívne som odkričala mame pozdrav a vstala z postele. Pozrela som sa do zrkadla a skoro mi zabehlo. Stále som mala čierne šmuhy pod očami od špirály a všetkého plakania. Naozaj som takto vyzerala po celú dobu, čo tu bol? Zdrapla som nejaké odličovacie prostriedky a odmaľovala som sa. Musela som si ošetriť rany i keď... Ak by som mala byť úprimná, jeho dotyky boli najlepším liekom. Stále nemôžem uveriť, že som sa s ním vyspala. Neviem sa ovládať? Ako som mohla za pár sekúnd zabudnúť všetko, čo som si hovorila? Popravde som  nevedela, čo by som si o tom mala myslieť. Bolo to akoby pochoval všetky strasti pod povrch. A to bol práve dôvod prečo som bola zahanbená. Skrátka som nemohla uveriť tomu, čo so mnou urobil. Môj mozog sa totálne vypol a podržal na autopilota. Líca som však mala stále červené, aj po pár minútach, čo som ho videla zkĺznuť po rímse.

,,Ahoj mami." Zazubila som sa falošne.

,,Ahoj zlatko, ako bolo v škole?" Usmiala sa a vykladala nákup.

Vzala som zopár potravín a rozhodla sa jej pomôcť.

,,Škole? Fajn!" Vrátila som jej rýchlo úsmev a otočila hlavu.

,,Ako idú semináre? Všetko v poriadku?" Opýtala sa napokon.

V hrdle sa mi vytvorila hrča, úsmev na tvári sa premenil na škrípanie zubov. Neučila som sa už ani nepamätám!

,,Dobre, dá sa." Nervózne som sa zasmiala.

,,Stále ťa bolí to zápästie? Myslela som, že už to je lepšie. " Všimla si môj nový obväz s ustarosteným pohľadom.

Naposledy som jej povedala, že som zle chytila basketbalovú loptu a tak som si ho narazila. Nerada klamem rodičom ale, núdzová situácia vyžaduje núdzové riešenia.

,,Uh-, no... Áno ja som si to práve znova narazila o... Narazilo som si ho o..." Zmätkujúc som pozerala okolo seba. ,,Vešiak... Padol na mňa... Tak som ho zastavila...svojim zápästím. " Vymyslela som si nový dôvod.

,,Oh, ty moje chúďa. Dorotka, musíš si dávať väčší pozor, čo si sa on zachytila? " Komentovala hľadiac na kúpenú brokolicu nesúc ju do špajze.

V hlave sa jej už isto vybavovali recepty ako by ju mohla zapiecť. Moja mama totiž to zbožňovala brokolicu. Prikývla som a s tým čudným pocitom, ktorý ma prenasledoval odkedy Nova odišiel som sa vybrala hore.

Vrátila som sa do izby, moja myseľ bola stále zahmlená. Začínala sa mi točiť hlava. Akoby mi niečo chýbalo. Alebo niekto... Bolo to zvláštne, nie tak ako normálne, ale až príliš. Žalúdok protestoval, myseľ bez známky rovnosmernosti, srdce na plný výkon. Videla som obrazy jeho tela. Skláňal sa nado mnou. Šepkal mi do ucha. Cítila som jeho dotyky, boli chladné, odmerané, surové a majetnícke. Poznala som každý malý detail jeho tela, zapísal sa mi do hlavy akoby som mala fotogenickú pamäť. Nevedela som, ako sa mám cítiť o tom, čo sa stalo. Nebola som si istá, či som to práve vtedy bola ja. Zdá sa mi to ako sen.

Nechaj si ma.

Bolo to, čo som mu povedala. Ale... Skutočne som to bola ja? Alebo to bolo lucídium v mojej krvi, ktoré tak neústupčivo donútilo nás oboch spojiť sa.

A aby som bola úprimná, fakt, že som to vôbec neľutovala ma zo všetkého najviac frustroval. Chcela som nenávidieť to, čo som urobila... Ale v skutočnosti som milovala to, čo robil. Milovala som každý jeho dotyk, zvuk, pohľad. A to bolo to, čo ma desilo.

Som naozaj také monštrum ako je on? To bola hlavná otázka, ktorú som mala práve vtedy v mysli. Jediné, čo som však v tej chvíli vedela je to, že sa chcem vyvaliť na posteli a odpočinúť si.

Nebola to však ani minúta a môj mobil začal cinkať ako šialený.

Agie: Ty kam si išla? Utiekla si zo školy? Bezo mňa?

Agie: Si v pohode?

Musela som porozmýšľať o tom, čo odpíšem. Mala som pocit, že posledné dni... Alebo skôr týždne, som fakt kamarátka na hovno.

Poppy: Prepáč, zabudla som ti povedať, bola som u zubára. Zabudla som, že som bola objednaná :D

Agie: Jaj taaak, už som dúfala, že za Kylom ;)

Jej správa ma však ani trochu nepotešila. Práve naopak, už to naozaj preháňa. Ako som sa teraz asi mala cítiť? Vyspala som sa s tým bezcitným psychopatom a Kyla nechala na pospas? Ak mi ho bude stále takto vešať na nos pochybujem o tom ako dlho to vydržím v sebe dusiť. Na druhú stranu, prečo to robím? Je to najlepšia kamarátka. Možno by som sa na ňu predsa mala obrátiť. Ale... Nevysstavila by som ju tým do nebezpečenstva? Už len to, že som odmietla Novovu ponuku ma hlboko desí. Moji rodičia sú v konštantnom nebezpečenstve a to len kvôli mne. Každého ohrozujem, dokonca aj Kyle bol takmer zastrelený. Ak niekto kvôli mne bude umierať nezvládnem to. Nechcem nikoho zabíjať. Ani keď to bude najviac potrebné. A už vôbec nie pištoľou s rotujúcimi nábojmi, ktorá terč rozreže na pár kusov.

Kyle Liber: Si doma ?

Kyle Liber: Došla si v poriadku?

Kyle Liber: Prepáč, že som ťa tak nechal. Možno som ťa mal ísť odprevadiť.

Kyle Liber: Mrzí ma, čo sa stalo.

Jeho správy ma ešte väčšmi potrápili po nervoch. Nova by jeho zmysel pre staranie sa mohol závidieť. On rieši všetko krikom, silou a v neposlednom rade mačkaním zápästia.

Čo to so mnou je, že som stratila takýto zmysel pre to, čo je správne?

Poppy Gibson: Som v poriadku, ešte raz ďakujem za to ako sa staráš. Moc si to vážim. Skutočne.

Odpísala som a hodila mobil na druhú stranu postele. Mala som pokrk týchto všetkých neúprimných správ. Zaľahla som do postele a rozhodla sa, že na na chvíľu prespím. Aspoň na hodinu. Chvíľu som sa len tak prevaľovala až kým ten zaťažujúci pocit v žalúdku neustúpil. Po hodinovom zdriemnutí som sa naozaj cítila lepšie.

V žalúdku som mala betón, ale vedela som, že po teplom jedle mi bude lepšie. Prišla som na dolné poschodie, pretože som počula, že došiel domov už aj môj ocino. Mali sme krátky rozhovor o klasických denných činnostiach a neskôr sa usadili pri večernom stole so zapnutou televíziou ako obvykle.

Išli správy, to, čo v nich však hlásili ma dokázalo vnútorne absolútne udusiť.

,,Prinášame vám hlavné aktuálne správy. Dnes, si polícia konečne myslela, že miestny sériový vrah bol konečne odhalený. Maskovaný muž napadol mladú študentku, ktorá odmietla byť identifikovaná, spomínala však, že ju z ničoho nič schytil a chcel odviesť preč. Našla pomoc u jej spolužiaka, ktorému sa nakoniec podarilo zavolať policajné jednotky a obvinený bol odvedený na policajnú stanicu. Pred pár minútami, tesne pred vypočúvaním čerstvého väzňa v jeho cele vybuchol slabý druh pyrotechniky z ventilačnej šachty spôsobujúci dym a zlú viditeľnosť, následne bol obvinený na mieste morbídne zabitý. Polícia si teda stále nie je istá, kto je skutočným vrahom, ale muža, ktorého sa dnes podarilo zatknúť rozhodne, ani po jeho smrti nevyraďujú zo zoznamu. Nevieme aké sú príčiny alebo následky-..."

Poďakovala som za jedlo a bez dychu, či inej diskusie, ktorá okamžite vypukla medzi mojimi rodičmi sa duchom-neprítomne vydala do svojej izby. Moje líca a uši však pomaly začali červenať od hnevu.

Hi beauties,

Tak predsa sa mu Nova pomstil. Aké sú vaše myšlienky?