Puto v krvi

Oh No

,,Šach mat!" Zakričal Enzo a víťazoslávne sa usmial.

Nečudujem sa mu, keď to bola už piata výhra po sebe. Nikdy som šach nevedela hrať a chýbala mi trpezlivosť, ktorá bola potrebná na dôležité ťahy. Zafunela som a pohodila dlhými vlasmi.

,,Nech ti to nestúpne do hlavy."  Oborila som sa so založenými rukami.

Netrpezlivo som čakala na Novu, ktorý bol na súkromnej porade o ďalšom ťahu voči Križiackej mafii. Nemali sme toho moc rozdielneho medzi bielymi a čiernymi figúrkami na šachovnici. Vravel, že si to nemám brať osobne, že tam nie som a aby som sa necítila zle, Enzo zostal so mnou... Hrať šachy.

Všetci sme posledné dni vo vzduchu cítili kašovitú energiu, ktorá zaťažovala pľúca a i dýchanie tak prišlo zložité. Útoky ustáli a preto si každý myslí, že Križiacka mafia sa na niečo chystá. Cecília úplne stíchla a ani na tréningoch sa neukazovala. Vždy mi ale nezabudla darovať na pol potmehútsky pohľad. Skutočne som nevedela, či som skôr nemala radšej tie jej pokriky než toto nové hrôzostrašné mlčanie.

So mnou sa skoro nič nezmenilo. Bola som šťastná, hoci som vedela, že niekde vonku ma hľadá polícia a priatelia s rodinou za mnou isto neúnosne fňukajú.
S Novom sme sa milovali každú noc, boli sme viac než len pár. Skôr ako spriaznené duše. Alebo krv. Nič nás cez deň nevedelo rozdeliť. Boli sme ako atómy, ktoré sa tak nesmierne priťahujú túžiac vytvoriť molekulu. Nevedeli sme so sebou nesúhlasiť, nevedeli sme sa odtrhnúť, či odlepiť zrak,  na obede sme nemohli sedieť príliš ďaleko od seba, v noci sme ležali tak, aby sme počuli tlkot srdca toho druhého. Karma nás spojila, či sme chceli alebo nie. Nemohli sme opovrhnúť jej nariadeniam navzájom sa milovať. Nebol to normálny vzťah bežných ľudí po strednej škole. Boli sme posadnutí...

,,Fajn, od začiatku." Lorenzo začal vracať figúrky na ich miesto a šikmými očami úsmevne sledoval hraciu dosku.

,,Nemám náladu, keď sa Nova konečne ukáže, odkáž mu, že budem na izbe." Naposledy som si povzdychla a so zhrbených chrbtom vstala od stola, akoby som tu sedela veky.

Popukala som si krk a vybrala sa späť. Možno si zapnem hudbu, prečítam knihu alebo si zdriemnem. Boh vie, čo tam toľko robia, keď sú tam už pár hodín.
Sadla som si na posteľ, môj denník bol otvorený, kresby z neho vytiahnuté. To som ho nechala takto na očiach? Preboha! Inštinktívne som ho vrátila na jeho tajné miesto a zapýrila sa do tmy.

Čo ma však prekvapilo viac, bola prichádzajúca notifikácia na mojom náhradnom telefóne. Bola to SMS správa, čo mi vyplavilo sliny z úst a zanechalo v krku sucho. Zvyčajne som nedostávala správy, keďže skoro nikto nepoznal nové telefónne číslo, a ani žiadne sociálne siete som nemala nainštalované. Mohol to byť Nova... Ale ten bol na porade, Joel takisto a s Enzom som hovorila len pred pár minútami.

Skepticky som odomkla obrazovku a cítila kvapku potu stekajúcu dole čelom. Moje srdce vynechalo úder... Po prečítaní správ mi ostal rozum stáť dlhé sekundy, než som dokázala trasúcimi rukami prejsť znovu cez obrazovku.

Poppy Gibsonová, je tak ? Slabý článok mladého vlka :)) Nechceme po tebe nič, čo by mohlo ohroziť ostatných. Iba sa vrátiš domov :), to predsa chceš, nie?

Našli ma. A nie len mňa. Našli moju rodinu. Našli spôsob ako ma vydierať.
Cez líca sa mi spustili slzy keď som čítala poslednú správu.

Odpíš okamžite, ak za niekým zájdeš už ich nezachrániš ;)

Konverzácia obsahovala krátke video
Na prednom obrázku som videla moju mamu s monoklom a zviazanými ústami, viditeľne prosia u o pomoc. Malo iba pár sekúnd a nevedela som sa prinútiť stlačiť tlačidlo play.