Puto v krvi

New Face

Vyšli sme z kancelárie, smerom cez chodbu opäť dolu mohutným schodiskom. Bolo to tu ohromné ako v paláci. Stále som sa cítila nejaká slabá a kolená ma štípali, takže sme sa hýbali pomaly. Nova sa však veľmi pozorne upriamil na moju rýchlosť napriek tomu, že vždy kráčal svedomito s veľkými rozostupmi.
Razili sme si cestu do druhej časti sídla, kde sa v žiadnom prípade nenachádzalo miesto na pobyt. Boli tu telocvične, laboratóriá a konali sa tu experimenty, výskumy, tréningy a výcviky vlkov. Zrejme mi mala byť predstavená už spomínaná Stela. Nechcela som si vymýšľať žiadne očakávania, ale i tak som z toho nemala dobrý pocit. To meno som počula už párkrát, no nemohla som si tipnúť, o koho by sa mohlo jednať. Nepoznala som tu nikoho, okrem postaršej dámy Margarette, ktorá bola zdravotníčka. No nemohla som poprieť, že som cítila šteklivé plamienky žiarlivosti, keď z jeho úst vyšlo meno inej ženy.

,,Musíme sa dohodnúť s Lorenzom a Joelom. " Povedal bez toho, aby sa na mňa pozrel a ja som ho poslušne nasledovala po jeho pravom boku.

,,Joelom?" Zopakovala som, bola som si istá, že som to meno videla na tabuľke pri alfovej kancelárií. Preto ma okamžite zaujalo.

S Lorenzom Tuchanom som sa už stretla, bol to malý šikmo-oký ázijský muž, ktorý pracoval v laboratórií a neustále nás zahrňoval jeho vtipmi.

,,Joel Hermit je moja pravá ruka. Zvykne byť však príliš citlivý, ocenil by som keby si sa s ním nezbližovala. " Odvetil bez akéhokoľvek iného podtónu než informačného.

Pohodila som dlhými bielymi vlasy a oblizla si pery. V duchu som sa uškrnula. Hádam mi nechce naznačiť, že si myslí, že by som ho vymenila za iného vlka?
Potom, keď som však rozmýšľala mi došlo. Je však skutočne niekto, koho by som mohla nahradiť? Nikdy sme sa o našom vzťahu nerozprávali. Nie sme predsa... Spolu... Nemám teda ani právo na to, aby som ho nazývala svojím.

Napriek tomu ma teraz žiadal, aby som si držala odstup od ostatných mužov.

Bol taký tajomný.

Mala som sto chutí, prečítať mu myšlienky a vedieť aké pocity ku mne vôbec chová.

Nebol však správny čas rozmýšľať v tomto smere. Sama neviem, čo by som robila, keby pre mňa vtedy neprišiel. Hoci neprišiel v ideálny moment, postaral sa o mňa. A za to mu som vďačná. Je to však naozaj to slovo na L, ktoré je medzi nami?

,,Ako si želáš. " Odvetila som potichu a poslušne.

To, že som kráčala za ním, mi vlastne v celku vyhovovalo. Mala som perfektný výhľad na jeho široký chrbát v čiernom saku a havranie vlasy, ktoré sa hmírili vo vzduchu, keď prestupoval z nohy na nohu. Mohla som si však iba predstavovať jeho vypracovné telo, ktoré pod ním skrýval.
Onedlho sme prišli k dverám od severného krídla, ktoré malo viesť do výskumnej časti vlčieho sídla.

,,Ale, ale" Pozdravil nás malý ázijský muž so širokým úsmevom. ,,Hádam to nie sú naše dve na-oko-obyčajné-ale-skutočne-vzácne-a-výnimočné-krvné-skupiny. " Neodolal podpichnutiu pritom, ako si nás oboch prehliadal očami. Stál v bielom obleku pred bielym stolom s mikroskopom.

Niečo na tom ako to povedal mi nahnalo žlč do krku. Hovoril to akoby sme boli pár.

,,Vtipy si strč za klobúk, Enzo." Nova zdvihol obočie a pokračoval.,,Zbrane a tréning vybavíme neskôr, teraz by som rád vedel kde je moja Stela."

JEHO STELA ?

Vyschlo mi v krku a žalúdok sa mi scvrkol. Je tam nejaká šanca, že je v otvorenom vzťahu? Odvtedy, čo sme sa spolu vyspali ma predsa ešte stále nepobozkal.  Prečo by to vôbec robil? Čo je na mňa také úžasné, aby som si vyslúžila jeho dokanalé pery? Zacítila som prudký hrot dýky, ktorá preťala moje srdce priamo cez stred. V živote ma slová takto moc neboleli v hrudi.
Bolo to skoro akoby mi na hruď vysypali hŕbu veľkých balvanov.