Puto v krvi

Canvas

Čím som bola bližšie k tej destinácií, tým viac som zabúdala, ako používať svoje dolné končatiny. Chovali sa ako želatína.

Kriste, Poppy ! Spamätaj sa.

O nič tu nejde, proste nahlásiš, že vieš, kto je tu miestny vrah. To je všetko. Ukážeš im fotku, povieš, čo vieš a pôjdeš späť domov. Všetko, čo sa stane je len to, že zavrú do väzenia vraha. Pretože len ja mám to privilégium, aby som vedela kto to v skutočnosti je!

Nikdy by mi neublížil. Veď mi len pomohol. Počula som v hlave.
Čo to má byť? Jasné, že by mi ublížil! Je to vrah! Pozri, čo spravil s Elenou! Z namyslenej populárnej labute sa stalo skromné škaredé káčatko!?

Čo sa s ním však stane potom? Zavrú ho? Nájdu ho? Utečie z mesta? Pomstí sa mi ?

Uvidím ho ešte niekedy?

Ani ho nepoznám... Je to cudzinec ! Šialenec... Sériový vrah, jediný pocit, ktorý snáď má je excentricita!

Ani som sa nenazdala, stála som tam. Je to tu. Z tašky som si vytiahla obrázok jeho tváre. Preglgla som. Oči mi na ňom ostali zaseknuté. Nakreslila som ten pohľad, ktorým sa na mňa vždy pozeral. Vtedy v noci a tiež, keď ma v meste našiel pokrytú bielou farbou. Bol sebaistý, neohrozený, egocentrický a chladný. Za bezchybnou tvárou sa však skrývala tá poškvrnená duša. Nikdy som neverila na Boha, peklo, či nebo - no bola som si istá, že chlapec mieri priamou čiarou rovno do podsvetia.

Sama som však povedala, že ho nepoznám... Takže, čo ak je iný? Čo ak je v skutočnosti milujúci syn alebo brat?

Stála som pred budovou policajnej stanice. Trasúcou rukou som otvorila dvere a na recepcií som hneď videla prvého policajta.

,,D-dobrý d-deň. " Zakoktala som sa bez dychu.

Som už dospelá pre pána Jána! Vzchop sa!

,,Dobrý deň slečna, pomôžem vám?" Usmiala sa na mňa žena za pultom. Mala vlnkaté vlasy pod ramená a usmievavé oči. Na sebe uniformu s odznakom.

,,J-j-ja, myslím, že viem... " Rozprávala som pomaly s motajúcim sa jazykom. Ruky sa mi potili a papier v rukách som zvierala - div, že som ho celý neposkŕčala.

,,V poriadku zlatko, povedz, čo chceš povedať. Stalo sa ti niečo?" Opýtala sa ma.

Pozrela som dolú na moju kresbu. Spaľoval ma pohľadom. Bez toho, aby musel byť reálny som mala husiu kožu  z jeho chladných očí. Pamätám si, že sú zelené a blištivejšie, než smaragdy. A jeho hlas sa ozýval v mojej hlave ako ozvena.

Pretože si navždy iba moja.

Oh, krásna Poppy.

Sme v nebezpečenstve.

,,Tie-tie vraždy. Ten vrah on-" Začala som, no opäť, nevedela som nájsť správne slová.

Alebo som ich iba odmietala nájsť?

Vedela som, presne, čo by som mala povedať. Ale nevyšla zo mňa hláska.

'Má čierne auto, zrejme audi, je vysoký, vyšportovaný, asi dvadsať rokov. Čierne vlasy, zelené oči. Volá sa Nova, tu je jeho obrázok.'

,,Áno ? Máš o ňom nejaké informácie?" Zatvárila sa vážne, z pier sa vytratil úsmev, zavalila ju zvedavosť.

'Áno, mám pani policajtka. Má čierne auto, zrejme audi, je vysoký, vyšportovaný, asi dvadsať rokov. Čierne vlasy, zelené oči. Volá sa Nova, tu je jeho obrázok.' Opakovala som si v hlave.