Puto v krvi

What, Why ?

Milý denníček,

Som vrahyňa.
Si jediné bezpečné miesto, kde môžem priznať, že ma tie prekliate lietajúce vnútornosti prenasledujú v nočných morách. Bojím sa zatvárať oči... Nova ma nikdy v noci nedrží vo svojom náručí a ja spávam sama v obrovskej prázdnej luxusnej izbe.
Kto mi sakra povie, či im môžem veriť?
Bolo to pár dní, čo som sa presťahovala do obrovského sídla Vlčej mafie. Hoci by to mali byť zlomyselní a zákerní zloduši, všetci sú na mňa milí. Dokonca aj Alfa Nero a obrovské hovädo Stela - hyena ku ktorej sa stále odmietam približovať.
Jeden by sa mohol čudovať, aké to je keď ste pár dní bez elektroniky a nemôžete zavolať najlepšej kamarátke... Posťažovať sa na chlapcov, na tvrdú posteľ, na zlé jedlo, na hlúpych spolubývajúcich. Bohužiaľ. Tu nie som na lyžiarskom výcviku, pretože je tu všetko perfektné. Možno keby boli okolnosti inak, mohla by som prestať smútiť za rozmliaždeným mobilom a mačkou Lyndie. Všetko som nechala za sebou, mám len tento denník, ktorý sa začína podobať na imaginárneho priateľa.
Ďalšia novinka ktorá prevrátila môj žalúdok hore nohami, je tá, že som už par dní vyhlásená za nezvestnú. Agnes bola jediná, ktorá počula môj hlas a viem si predstaviť, koľko otázok sa jej musí miešať v hlave, keď som ju uisťovala, že sa čoskoro uvidíme.
Neuvidíme.
Noviny radšej ani nečítam a televízor nezapínam. Nechcem vedieť, čo sa okolo mňa deje. Nechcem si predstavovať tváre ľudí, ktorých som opustila.

S povzdychom som zaklapla tmavozelenú knižku a vrátila ju na jej klasické a zároveň nové, "tajné" miesto - pod matrac.

Bol čas na môj úplne prvý tréning.
Otvorila som dvere a nosom narazila do niekoho hrude. Cítila som tú čerstvú vôňu škorice a pomarančov a takmer sa zabudla odtiahnuť.

,,Oh..prepáč. " Šepla som ticho a zapýrila sa zrakom zakotveným na kožených topánkach.

,,Doniesol som ti našu uniformu, musíš sa prezliecť predtým, než pôjdeme do tréningovej haly." Odvetil zelenými očami skúmajúcimi moju ostýchavú tvár.

Jeho hlboký hlas mi tak chýbal, že som sa nebadateľne zachvela. Bola to najdlžia veta z posledných dní a takmer som ani nezachytila jej pravý význam.
Svoj výraz však veľmi efektívne schoval za kamennou maskou. Od telefonátu s Agnes sa mi zdalo, že sme sa trochu vzdialili. Nehovoriac o jeho kolegoch, ktorých smrť sme uctievali dva dni dozadu. Zdalo sa mi, že má niečo za ľubom, ale nemohla som si tipnúť čo.

Vzala som si oblečenie z jeho rúk pričom sme sa jemne dotkli pokožkami.

,,Ďakujem." Povedala som a čakala, že opäť odíde, aby som sa mohla prezliecť.

On sa však ani nepohol. Mal niečo na srdci? Za posledné dva dni sme prehodili tri a pol slova. Keď sme videli ako sa v laboratóriu naša krv priťahovala, vytvorilo to akúsi rieku plnú myšlienok a ani jeden z nás ju ešte zrejme nezvládol prebrodiť.

,,Dnes príde moja nevlastná sesternica. " Povedal cez trápne ticho.

,,Čože? Tá čo ti posiela knihy?" Očervenela som ešte viac.

Jemne uhol tvárou do strany a ticho sa zasmial.
,,Áno... Áno presne tá. "

,,No... A... A kedy?"

,,Je dosť možné, že už prišli a pridajú sa k nám na tréningu."

Ahhh? Nechcela som si to priznať, ale veľmi som žiarlila. Nikdy som nebola ten typ, ktorý by sa bil, pretože sa niekto dotkol môjho majetku. Ale verte mi, radšej by som trénovala so Stelou než s nejakou nevlastnou sesternicou posadnutou ľúboznými románmi !