Puto v krvi

Monsters

Ten nekompromisný, namyslený, hlúpy, podlý idiot! Nemôžem tomu uveriť! Dopekla!

Ako som mohla byť taká hlúpa? Zabiť ho keď je ešte vo väzení! Ten človek nemá kusu úcty! Cez ventilačnú šachtu?! Skutočne?!

A čo bude s Kylom? Nechce ho tiež rozštvrtiť v noci cez otvorené okno?! Hmm?! Ako si to môže dovoľovať! Kto mu dáva právo rozhodovať o životoch!

Hlboko som sa nadýchla a vydýchla. Bojím sa, že to Križiakov naštve. Predsa len im Nova zabil už dvoch mužov. To isto nenechajú len tak.

Zrejme nás je zložité vystopovať úplne presne, keďže sú dva zdroje kam ich ten kompas ťahá. Bola som si istá, že keby mohli určiť našu presnú pozíciu už dávno nás majú.

Kráčala som po ulici celkom sama. Niekde v diaľke som na kostolnej veži videla guľaté svietiace hodiny, ktoré hlásili dve hodiny ráno. Nevedela som kam kráčam, proste som zabáčala tam, kde ma tiahla intuícia. Videla som pred sebou budovu policajnej stanice, za ktorou sa nachádzala väznica. Stiahlo mi hrdlo. Isto odkiaľ dnes museli vynášať mŕtvolu zavraždeného mafiána. Otočila dom sa na päte a vydala sa druhým smerom. Vypúlila som oči - tá istá väznica stála priamo tu za rohom. Panicky som sa rozbehla opačným smerom, no ničomu to nepomohlo. Ocitla som sa v jednoliatej uličke iba s jedným koncom. Keď som sa otočila bol tam už iba chladný múr. Nemala som inú možnosť. Musela som vojsť do budovy. Preglgla som. Na recepcii sa nachádzala rovnaká policajtka ako minule. Tentokrát sa jej tvár však zmenila. Pri pohľade na mňa sa jej ústa pretiahli do dlhého úsmevu od ucha k uchu. Niektoré zuby mala ostré a niektoré povypadávané.
,,Prišli ste pozrieť väzňa?" Zabrblala a dlhým jazykom si oblizla hornú peru.
Srdce mi búšilo ako o život. Na jej lavici sa nachádzal malý zápisník, pero a miska - zvyčajne naplnená bonbónami. Dych sa mi však zasekol v krku keď som sa naklonila, aby som uvidela, čo v nej naozaj je.
,,Chrupavky, ponúkneš sa?" Opýtala sa ma stále úsmevne pritom, ako si dlhými pazúrmi hodila zopár chrupaviek do ozubenej papule.
,,Nie, nie, ďakujem!!" Zakričala som záchvatovito mykať hlavou zo strany na stranu.
Vtedy mi mozog vydal jasný rozkaz na útek. Moje nohy sa však nepohli z miesta. Boli ako prilepené. Horúčkovito som sa poobzerala okolo seba. Tak ako aj naposledy, čo som tu bola, táto konverzácia ma desila viac než čokoľvek. Bola som takmer presvedčená, že som si začala vyvíjať fóbiu z policajných staníc.
V tom momente sa rozrazili dvere za recepciou. Boli to dvaja muži celý zahalený v čiernych oblekoch ťahajúci vozík so zabaleným telom. Cez tváre mali dlhé kapucne a blížili sa rýchlo ku mne.
,,Čo to má byť?" Hlesla som trasúcim sa hlasom.
,,Ah, myslela som, že si mu prišla na návštevu. Patrí sa rozlúčiť." Odvetila policajtka nonšalantne pritom, ako si nanášala červený rúž.
Vtedy už boli tí chlapi pri mne. Viac pozornosti som však venovala tomu vozíku. Telo pod prikrývkou sa zdalo byť nehybné.
,,N-nie, ja chcem odísť." Povedala som zmätkujúc.
,,Musíš sa rozlúčiť, Poppy." Povedal jeden z chlapov chladným povedomým hlasom. Tvár mu zakrývala kapucňa, videla som mu iba na červenkasté pery. Boli v dokonalom stave, niečo na nich tak sakramentsky povedomé. Narozdiel od policajtky za recepčným pultom s neprirodzene natiahnutým úsmevom.
,,Povedz Zbohom. " Hlesol druhý chlap. Jeho hlas bol o niečo jemnejší, taktiež sa mi zdal veľmi povedomý. Neuvedomila som si však, čo tým myslia predtým než jeden z nich siahol na zips od prikrývky na mŕtvom tele. Než som stihla reagovať, rozopol ho úplne celý a mne sa naskytol pohľad horší než čokoľvek. Telo bolo rozpracované, na druhú stranu, každá končatina bola precízne prišitá hrubými stehmi na svoje správne miesto. Čo ma však prinútilo výkríknuť, bolo to, že jeho očí boli doširoka otvorené. Šošovky veľkosti hráška stroho upriamené na mňa.
,,Tvoje chovanie je veľmi neslušné. Nevieš sa pozdraviť s dobrými priateľmi." Vyrúkla na mňa tá beštia zpoza pulta. Jej chrbtica sa natiahla a hlava klesla. Jej zuby sa mi zdali ešte väčšmi dlhšie a ostrejšie. Pohla som sa smerom k východu nedokázala som však dočiahnuť dvere. Pohyby mojich nôh boli nesmierne pomalé.
,,Nechajte ma!" Skríkla som tesne predtým ako som videla jej dlhočizné pazúre pred očami. Potom už iba tma.

Zobudila som sa celá spotená a zmätená v strede noci. Srdce mi bilo ako splašené, pomaličky prebíjajúce sa cez moje rebrové kosti. Môj dych bol vtedy čokoľvek, len nie plynulý. Kolená sa mi o seba klepali. Bola som vydesená do špiku kostí. Akýkoľvek zvuk z otvoreného okna ma vtedy privádzal do šialenstva.

Ráno som sa ledva zobudila. Celú noc som sa strachom prehadzovala zo strany na stranu. Akoby mi vlastný vankúš šepkal, že si po mňa idú Križiaci.

Pravda bola jasná. Teraz, keď som odmietla jeho ponuku sa k nemu nasťahovať, som nebola v bezpečí nikde. Ani v škole. A bola som si istá, že na policajnú stanicu - ak sa nechcem scvoknúť - určite ani nepáchnem.

Ráno som zistila, že do školy vôbec nie som pripravená. Len som si nahádzala správne predmety do tašky a s odmŕtveným bunkovým mozgovým systémom sa vydala so školy.

Keď som na sebe zacítila ten povedomý pohľad, prvýkrát v histórií sa mi skutočne uľavilo. Nebol to len ten pohľad, ktorý mi dodával tú istotu. Keď sa to stane, cítim fyzickú prítomnosť. Príťah. Ktorí ma navádza istým smerom, ktorí mi núka ten pocit, že určitá osoba do mňa zpoza rohu prepaľuje dieru. Neotáčala som sa. Možno bol o ulicu ďalej. Možno za rohom. Alebo priamo pár krokov odomňa. Vedela som len, že je tam...

Nechcela som ho vidieť. Bola som nahnevaná. Priam rozhorčená. To, že nás fyzikálne zákony k sebe priťahujú je jedna vec, ale skutočné pocity? Pff! Smiešne! Moje kroky nabrali na sebavedomí. Ak si myslí, že mu potomto tak jednoducho odpustím tak sa mýli. Vyhrážal sa mi, zabil niekoho pred mojimi očami, vyčítal mi, vysmieval sa mi, že sa mi skutočne páči. A ja som mu povedala, že som iba jeho. Budem naozaj hrať podľa jeho pravidiel?

Nemohla som tomu však pomôcť, po tej nočnej more som si nepriala nič iné ako byť s ním.

,,-rozmýšľala som, nepôjdeme tam spolu? " Opýtala sa nádejne Agnes prestávky.

,,Čo? Kam?" Pár krát som zamrkala a pozrela do jej hnedých očí.

,,Nepočúvaš ma? Hovorím, že Pierre koná párty v piatok. Vieš, že je to môj kamoš, musíme tam ísť. Dokonca aj Elena s Taylorom a Monicou idú." Zamračila sa nekompetentne s vyčítajúcim tónom.

Chvíľu som mlčala. Musela som sa zamyslieť. Vedela som, že to nie je dobrý nápad. Bolo to nebezpečné.
Nova ma varoval, pred takými to veci. Na druhú stranu, bolo by tam veľa ľudí. Nemyslím si, že by sa niečo stalo.  A Nova by sa z toho poriadne nasral. A to bol presne dôvod na moju odpoveď. 

,,Počítaj so mnou."

Bol to môj malý a nevinný plán ako podráždiť hada bosou nohou. Je to len jeden večer. Navyše potrebujem sa odreagovať. Na večierku sa isto nič nestane.

Agnes sa usmiala.
,,Kyle bude po tebe slintať!"

,,Myslíš ? " Opýtala som sa neveriacky.

V hlave sa mi objavil druhý plán pomsty.

,,Jasné! Tí chlapi sa nebudú vedieť udržať na uzde. " Ticho sa zasmiala, keďže už zazvonilo a učiteľ vošiel do triedy.

,,Tak ich nechajme zošalieť." Šepla som jej do ucha s ridzím presvedčením.

Elo,

Turn on the dark side !

Čo by ste robili vy keby máte také nočné mory?