Puto v krvi

Wolves

Môj dych mi začínal slúžiť zase opäť tak ako predtým. Krv na rukách mi už uschla a s tým odišla aj tá odporná vôňa. Nova ma jemne držal za stehno a pritom sledoval cestu. Keby moje minulé ja videlo seba v tejto situácií, možno by som sa vysmiala. Alebo opovrhla budúcnosťou. Roztrhala ju na márne kúsky a hodila do mora. Ale i tak je to pravda. Nemôžem nič robiť, a s jedinou vecou s ktorou nedokážem už bojovať, som ja sama.

Bola to taká rýchla smrť, že nestihol ani vydýchnuť. Ani dokončiť myšlienku. Ani naposledy zavrieť oči a akceptovať smrť. Proste... Proste som ho roztrhala.

,,Poppy... Poppy!" Zvýšil hlas a venoval mi sekundový pohľad, z ktorého sršala nervozita.

,,Prepáč..." Odvetila som roztopašne a pohľad mu opätovala.

Nemala som však pocit, že pred očami vidím niečo iné, než len mŕtve roztekajúce sa telo.

,,Nie... Ty mne prepáč."

Zabehlo mi.
,,Prosím? " Opýtala som sa. Je možné, že sa mi naozaj ospravedlňuje?

,,Moja chyba. Mal som na teba dávať pozor. Posral som to. " Vysvetľoval sťažka a viditeľne ho zasvŕbel zátylok. Nemal zrejme vo zvyku rozprávať z ľútosti.

Chvíľu som naňho nevedomky gánila, až nakoniec prižmútila oči niekam do diaľky medzi stromy.

,,Nie." Povedala som chladnejším tónom. Zrejme ho to prekvapilo, keďže opäť odtrhol pohľad od cesty na mňa. ,,Požiadal si o to." Dodala som, akoby opovrhujúc vysloviť viac slov.

,,Nemusela by si ho zastreliť keby som prišiel o čosi skôrš-"

,,Ale neprišiel si!" Zrúkla som tentokrát a preťala ho ľadovými očami.,,Neprišiel si, a ja som ho zabila! A vieš čo?! Je mi to jedno! Nevidela som niečo také prvýkrát, že?!"
Založila som ruky a pomaly dýchala.

,,Nevyzeráš, že by ti to bolo jedno." Povedal s podliezavým tónom v hlase.

,,Ale je!" Vyštekla som.

V ušiach mi zazvonil jeho hravý smiech, spôsobujúc motýľov v mojom žalúdku.

,,Fajn... Fajn... Možno ti len vadí, že už ma nemôžeš nenávidieť za to, že zabíjam ľudí." Podpichol ma a bohužiaľ, trafil priamo do čierneho.

Moje líca očerveneli.
,,Ale... Ty to robíš -... Ako hobby. Nie ako prácu. Užívaš si to." Oborila som sa s protiargumentom.

,,Nevidím v tom rozdiel. Tvoja práca ťa má predsa napĺňať. " Uškrnul sa zlovestne sledujúc cestu.

Ranné slnečné lúče sa začali odrážať v jeho očiach spôsobujúc v nich ešte väčšiu žiaru.

,,Si šialený." Odvetila som no neznelo to ani trochu tak akoby som chcela.

Začala na mňa dopadať úľava. Nevedomky som si zívla a položila hlavu o sedadlo auta.

,,Čoskoro budeme doma. Tam sa umyješ a vyspíš." Povedal opäť bez znateľného pocitu. Akoby to hovoril ako fakt, nie žiadnu súcitnú poznámku.

,,A potom pôjdeme pre moje veci?" Opýtala som sa do suchom v hrdle.

Nehovorilo sa mi to ľahko. Môj hlas bol oveľa tichší a slabší. Toto bude znamenať rozlúčku... Nie len na chvíľu... Možno na pár mesiacov alebo rokov.... Možno to bude už navždy. Bola som sebecká keď som si myslela že by som ich týmto spôsobom opustila iba kvôli Novovi. Nie. Opúšťam ich pretože je to nebezpečné aj pre nich. Aj pre mňa. Ohrozujeme lucídium, ktoré nemienim aby skončilo v zlých rukách.