Puto v krvi

Dear Diary

Počula som čvirikať vtákov, takisto ako tiché rádio z dolného poschodia. Usmiala som sa počas spánku. Cez otvorené okno mi na pokožku dopadali ranné slnečné lúče, ktoré ma škeklili na nose. Prinútili ma otvoriť oči.

Nova.

,,Hah!" Vystrelila som z postele.

Takmer som zvrieskla, bola to Lyndie - moja mačka, ktorá sa chúďa vyľakala. Perinu som prisula bližšie k sebe. Ospravedlňujúcim pohľadom som ju začala hladiť.

Všetky spomienky z včerajšej noci sa mi vrátili. Inštinktívne som sa poobzerala okolo seba. Nikto tu nebol, len prázdna izba. Ruky som už zviazané nemala. Ale akoby som stále cítila jeho dotyk, jeho pohľad, jeho vôňu.

Sme v nebezpečenstve.

Nerozumela som tomu. Je to vrah, nezaujíma ho že zabíja nevinné životy. Kohokoľvek má na svojom zozname, môže ho zmasakrovať, bez kusu empatie. Bez zamyslenia, ako sa cítia ľudia, ktorí toho človeka poznali. Už pár rokov vkuse. Preto k nemu mám ten obrovský odpor.

Tak prečo ja?

Prečo my?

Ako je možné, že k nemu cítim takú veľkú príťažlivosť, keď by som ho najradšej tak strašne moc nenávidela. Chcem ho odcudzovať, chcem ho súdiť, chcem aby som ho už nikdy nemusela stretnúť.

A zároveň nechcem.

Prečo máme k sebe túto neviditeľnú náklonnosť? Moja myseľ ho neznáša zatiaľ, čo ho moje telo priťahuje. Lepšia otázka by snáď bola, čo tvorí to my sme v nebezpečenstve? Pred čím sa mám chrániť, ak nie pred ním?

Vravel, že sa mám vyhýbať ľuďom. Ktorým? Tým, čo na mňa hádzali otázne pohľady, keď som plačúc vchádzala do verejných toaliet? Pochybujem, že tí budú spôsobovať väčšie problémy. On je tu ten, ktorému by sa tí úbohí ľudia mali vyhýbať. Preboha! Veď roztrhal človeka na štyri kusy! A nie prvýkrát.

Priznal sa mi sám, že je to vrah. Povedal mi svoje meno. Čo mu teda dodáva istotu, že teraz nepôjdem na policajnú stanicu a nenahlásim ho?

Stále som mala v hlave jeho havranie strapaté vlasy, cez ktoré presvicovali tie smaragdové oči. Stále som cítila jeho dych na svojich perách.

Prinútila som sa ignorovať ten pocit. Som predsa zemné znamenie panny, moja myseľ je silnejšia, než hlas v mojom srdci. Vždy som tá, ktorá chce pomáhať ľuďom. Nikdy by som nikomu neublížila, a pritom mám vlastné emócie hlboko skryté?

Nemusím ich skrývať. Ja sa prinútim vyvrátiť ich. Už nie som tínedžerka, ktorá bezhlavo nasleduje kolísavú zmenu nálad hormónov z puberty.

Ani neviem koľko bolo hodín. Musela som si však priznať, že zbytok noci som spala ako drevo. Určite to bolo tou esenciou v tom kuse látky... Rozhodne nie jeho prítomnosťou.

Vzala som mobil z nočného stolíka a hneď akonáhle som ho zapla začali mi cinkať upozornenia z prichádzajúcich správ. Bolo už skoro jedenásť hodín. Vyvalila som oči, nikdy som nezvykla spávať tak dlho. Raz za čas, to ale asi potrebujete. Otvorila som hneď niekoľko správ od Agnes.

9:30, Agie: Dobré ránko :)

9:30, Agie: Pôjdeme dnes von?

9:33, Agie: Spíš?

10:02, Agie: Haló, kde si.

10:24, Agie: Počuj, nepôjdeme nakupovať? Môžeme ísť do sekáčov :3