Puto v krvi

Him And Him

Pozeral mi do očí, jeho túžba niečo povedať bola hmatateľná. Bol však posledný s kým som sa mala chuť rozprávať. Vlastne tam nebol nikto. Skoro, nikto.

,,Vieš ja... No..-páčiš sa mi! Už dlho, len ja.. Neviem, tak nejako som dúfal, že sa to spraví samo." Vyhŕkol zo seba.

Srdce mi poskočilo, nevedela som ako sa mám cítiť. Toto bola pre mňa najmenej vhodná situácia, aby mi niekto vyjadroval city. Mala som chuť mu zakričať, že má asi týždeň oneskorenie. Cítila som sa stratená, tie motýle v bruchu, čo som preňho mala na začiatku boli preč. Necítila som nič viac než priateľstvo.

,,Kyle.. Ja.. Neviem, čo by som ti na to mala povedať.. " Odvetila som skromne a tvárila sa previnilo.

,,Ja rozumiem-.." Povedal rýchlo, no v očiach som mu videla sklamanie.

,,Ver mi ja... Aj ty si sa mi vždy páčil. " Priznala som a moje líca zružoveli.

Bola to s určitosťou pravda, no posledných pár dní som dostala od života zopár faciek, ktoré som nemala čas spracovať. Postupne som si uvedomovala, že to pobláznenie k nemu mizlo.

Jeho oči opäť nabrali trochu nádeje.
,,Ja viem, že som za tebou nakráčal ako vietor, ale dám ti toľko času koľko budeš potrebovať. "

,,Dobre... Dobre ja... Je toho moc, neviem, ako inak-" Rozprávala som, bola som rada, že sme si rozumeli.

Čas na spracovanie bolo skutočne niečo, čo si moja situácia priam žiadala.

,,To je v poriadku. Chápem. V piatok si ma riadne vystrašila. Veď vieš, čo sa teraz v celom meste deje. Ľudia umierajú na uliciach. " Naviazal na udalosť z minulého týždňa, kedy ma naháňal neznámy muž v kaviarni Rose'ly na našom rande.

,,Prepáč, nič dôležité to nebolo." Zachechtla som sa pridusene, drviac falošný úsmev na tvári.
,, Áno, bolo to fakt nechutné.. Teda, JE to hrozné, strašné veci, vskutku.. Strašné.. " Koktala som.

,,Vrátim sa na hodinu. " Dodala som spontánne a otočila sa na Päta nečakajúc na jeho odpoveď.

Vedela som, že mal viac čo povedať. A tajne som dúfala, že mu tá potrebám vyhasne.

,,Poppy... " Počula som už len zašepkanie a nabúrala to rovno do triedy.

Vydýchla som si. Neviem, čo to do mňa vošlo. Sadla som si do lavice späť k Agnes a začala si kresliť na ústrižok papiera.

Opäť to bol on.

Nova.

Jeho tvár. Jeho nádherné.. Nie, nie. DOKONALÉ pery. Sladké a studené. Oči plné ľadovej nenávisti, neohľaduplnosti, nezáujmu. Husté obočie vypočítavo smerujúce ku koreňu nosu a havranie vlasy padajúce priamo do očí.

Tie oči. Prepaľujúce moju dušu, odkrývajúce každé tajomstvo, myšlienku, ktorá by sa skrývala pod povrchom.

Tieň na lícnych kostiach kontrastoval s celkovým čierno-bielym obrazom.

Bol to len rýchly náčrt a pritom.. Pritom mal v sebe tak moc veľa neviditeľnej sily a autority.

Vedela by som ho namaľovať kedykoľvek, čisto z pamäti. Zvyčajne potrebujete aspoň fotku alebo vidieť človeka pred sebou, aby ste boli schopný zachytiť jeho črty.

Ale toto nebol ten prípad. Mala som ho v hlave tak jasne, a tak živo, že som nápomocnú fotku skutočne ani nepotrebovala.

,,Wow ! Ten je pekný. " Uškrnula sa Agnes, keď videla môj výtvor. ,,Toho by som teda dala."