Puto v krvi

Parker

Otvorila som oči, pretože som vedľa seba zacítila pohyb. Bola som celkom spotená, skoro som zabudla, že sa už nenachádzam v kufri auta. Mykla som sa od strachu a zapozerala sa do okúzlujúcich zelených očí. V miestnosti bola tma, ale tie smaragdy som videla veľmi jasne.

,,Sleduješ ma? " Šepla som, cítiac jeho telo blízko seba.

Jeho výraz sa nijak nemenil. Pozeral sa na mňa ako šelma, ktorá zbadala svoju korisť a jej žalúdok už škvŕka od hladu.

,,Posledných pár hodín." Odvetil bez známky pohybu.

Jeho výraz bol kus zamračený, akoby šepkal, že sa mu niečo nepáči. Akoby bol on kontrolér kvality a môj doterajší spánok nebol dostačujúci.

,,Nechápem prečo ťa zaniesli sem, keď som im jasne hovoril, že ťa majú priviesť ku mne."

Vydýchla som zadržiavaný vzduch, zapozerala sa na strop a tým prerušila ten mučivý očný kontakt. Vybavila sa mi spomienka, ako sa telo križiaka roztrhalo na pár kusov. Neušiel mi detail, ako sa jeho hlava s prekvapeným výrazom v tvári, prepolila na dve časti a mozog vyletel o kus ďalej. Jeho odseknutá ruka si razila cestu cez vzduch iba o pár centimetrov odomňa. Ovalila ma krv, ktorú som ešte teplú cítila na svojej pokožke.

Stažka som prehltla a odkryla zo seba prikrývku, ktorá spôsobovala iba väčšie teplo.
,,Koľko je hodín." Spýtala som sa bez otáznika slabým hlasom.

Chvíľu trvalo kým odpovedal, mal čas na to, aby vo svojom výraze vyjadril ešte väčšiu nespokojnosť.
,,Bude desať. Spala si pätnásť hodín."

,,Oh-" Na nič iné som sa nezmohla.

Pár sekúnd bolo ticho, no v ďalšiu chvíľu sa prudko pohol a skláňal sa nado mnou. Jeho zelené oči prepichujúc každú bunku v mojom tele. Ruky mi držal nad hlavou tak, že som sa nemohla pohnúť.

,,Povieš mi všetky detaily toho, čo sa stalo. " Odvetil, teraz už s diabolským smrteľným výrazom. Ani jeho hlas som nespoznávala.

Musel tuho rozmýšľať, keď som spala. Hnev v sebe držal ako v zaváraninovom poháre a už bolo počuť syčanie z popod viečka.

,,D-dobre... Môžeš sa to aj normálne opýtať... Nemusíš robiť takú drámu." Povedala som s tepom niekde v krku.

,,Ale takto budem vedieť, ako moc ťa dohnali k beznádeji a strachu." Urobil pauzu a pokračoval. ,,Aby som im to mohol vrátiť niekoľkonásobne. "

Prehltla som nasucho a natiahla k nemu hlavu.

,,Teba sa nebojím." Šepla som mu do pier a hlavu vrátila späť na vankúš.

V očiach mu preblikla túžba.
,,Budeš." Odrazil úder a tým ma umlčal. ,,Tak mi povedz, mon amour. Bol tam ešte niekto, kto ťa uniesol?"

,,Bol."

V túto chvíľu sa mi zdalo, že by sa tu ticho dalo krájať. A i keď som šepkala zdalo sa mi, akoby som to kričala. Pripadal mi tak nádherný, že som bola ako hypnotizovaná. Pery mi ešte stále pulzovali od mierneho dotyku, keď sme sa jemne obtreli.

,,Ale sľúb mi, že sa nevystavíš do nebezpečenstva, len aby si sa im pomstil. " Dodala som s vážnym tónom.

On to však vážne vôbec nebral a venoval mi hravý úškrn, pri ktorom mi srdce vynechalo zopár úderov.
,,Fajn. Platí."

Hoci som vôbec neverila, že pochopil, ako som to myslela, vyšla som z postele a odhrnula závesy. Videla som svetlá mesta a hviezdy, ktoré sa pomaly začínali tvarovať na oblohe.