Puto v krvi

Say It

Neboli to také hrozné zranenia. Nič, čo by sa nezahojilo v priebehu pár dní. Jediné bolo zápästie, na ktoré by som mala dať obväz.

,,Som živá, tak v čom je problém?" Povedala som taktiež odmerane a odvrátila sa mu chrbtom so založenými rukami.

Nebol to on, čo ma zachránil. Bol to Kyle. Bez neho by som bola teraz už v pazúroch tých križiakov, ktorí by zo mňa vysosiavali krv. Jeho tvárou sa mihol hnev a chlad. Bol frustrovaný. Bolo snáď to, čo ho frustrovalo? Že, ma zachránil Kyle a nie on?

,,POPPY, NEBUĎ HLÚPA. Toto už nie je hra!" Zahrmel a potiahol ma k sebe.

Chytil mi tvár do dlaní, akoby sa ma potreboval dotýkať. Jedno ako. Proste iba ten dotyk...

Iba hra? Hra?!

,,Nie, naozaj?! Tak, čo to je! Čo mám teraz robiť, hah?! Povedala som, že sa o seba postarám sama! A KLAMALA SOM! POTREBOVALA SOM ŤA! ALE PRIŠIEL KYLE! " Vyprskla som na neho nehľadiac na slová.

Nevedela som, či to bolo niečo čo chcel alebo nechcel počuť. Hlavné bolo, že to potreboval počuť.

V jeho očiach sa niečo zablýskalo a ja som razom oľutovala to, že som spomenula Kylovo meno. Jeho tvár schladla a sánka zatla. Pomaly sa zhlboka nádychol, akoby zadržiaval svoj hnev.

,,Máš pravdu." Precedil pomedzi zuby a schytil ma pevnejšie. ,,Nebol som tam, pretože som nečakal, že sa ti niečo stane počas školy. Mal som povinnosti."

Dych som mala nepravidelný. Jeho autoritatívny tón privádzal moje bunky do šialenstva. Nemohla som sa vynadívať jeho zelených očí, ktoré som hltala pohľadom. Keď sa ma dotýkal, napriek jeho chladným dlaniam som cítila ako sa mi telom rozlieva teplo.

Rodičia boli našťastie v robote. Snažila som sa zachovať si chladnú hlavu.

,,Povinnosti-." Odvrkla som.

Natiahla som ruku a z poza opasku vytiahla zbraň. Striebornú pištoľ som síce zvierala naštvane, stisk som mala nervózny a ruky sa mi triasli.

Cítila som, že bola ešte teplá.

,,Volaj ich naozajstným menom." Sykla som namosúrene, on však môj vážny tón nebral do úvahy.

Nova sa krátko zasmial - pozrel do strany, opäť na mňa - a prikročil ku mne bližšie tak, že som musela o krok ustúpiť.

,,A to je?"

Nebadateľne som preglgla imaginárnu slinu. Mala som podozrenie, že vôbec neverí mojej falošnej tvári.

,,Zabíjanie." Môj hlas sa triasol, zbraň som stále zvierala v ruke.

Namierila som mu ju k hrudi. Nemal v tvári strach. Dokonca ani štipku obavy. Na tvári mu žiaril úškrn, ktorý vystriedal s hnevom celkom nečakane.

,,Pravda." Pištoľ mi v rukách chytil a namieril priamo na miesto kde je jeho srdce.

Takmer som cítila vibrácie, ktoré prechádzali až do mojich prstov.

,,Povedz mi, Poppy..." Urobil krátku prestávku. Len tak tak som sa udržiavala na nohách. Jeho vôňu som cítila tak jasne... ,,Čo myslíš, že je správne? Myslíš, že si zaslúžim to isté, čo moje obete?"

Hral sa so mnou. Bavilo ho to. A ja som bola jeho myška, s ktorou sa hrá kocúr pred tým než ho zabije. Kto vie, či by som bola jeho obeťou, keby som v sebe nenosila lucídium.

,,Áno." Šepla som.

Jeho úškrn sa ešte väčšmi predĺžil. Nebol to úprimný úsmev - popravde, nebola som si istá, či ho niekto niekedy videl sa usmievať. Prihiahol sa bližšie. Bola som už nalepená na stene, nemala som kam cúvnuť. Ani neviem ako sme prešli do šepotu. Tváre sme mali od seba pár nebadateľných centimetrov. Magnegickosť lucídia bola strhujúca - a veľmi očividná.