Puto v krvi

Our Blood

Piiiip.

,,Oh bože, Poppy, kde trčíš? Zmizneš a nikomu nič nepovieš! Volala som tebe, tvojim rodičom, Kylovým rodičom, dokonca Elene! " Ozvalo sa z telefónu okamžite po zazvonení tónu.

Agnesin hlas znel rovnako ustráchaný ako aj uvoľnený, z toho že jej konečne odpovedám na desiatky zmeškaných hovorov. Moje srdce ledva pulzovalo a v žalúdku som mala kamene.

,,Ja... Vystúpila som na zlej zastávke a mala som vybitý mobil, do školy prídem neskôr. Nemala som na taxík. Som v poriadku, som akurát na ceste. " Povedala som odpornú lož so suchom v hrdle a bezmocne pozrela do zelených očí.

Nova ma kontroloval ako sova malú myš medzi listím. Opieral sa o rám dverí a odpočúval každé slovo, ktoré vyšlo z mojich úst. Vedela som, že toto je posledný telefonát, preto som sa chcela uistiť, že vedia, že som v poriadku. No musela som to urobiť, tak aby som nevyvolala podozrenie.

,,Ah, ty hlúpa. Prečo si na mňa nepočkala? Teda... Je pravda, že som mala menšiu kocovinu. Ospravedlňujem sa. Ja som bola tá, ktorá ťa zatiahla na tú párty. Tvoja mama už takmer volala políciu! Kyle sa išiel zblázniť a dával na seba všetku vinu." Hovorila slovo za slovom rýchlo, ale na konci sa však zastavila a ticho sa zachichotala.

,,Uh... To... To už prečo.." Povedala som koktavo, keď som si všimla ako Novovi šklblo sánkou.

,,Netvár sa, že sa medzi vami nič nestalo!"

A bolo to tu. Moje srdce kleslo a adrenalín v krvi stúpol. Mala som každú chuť vypnúť hovor, aby som ju umlčala. Videla som ako Novovi stuhli svaly a pristúpil o krok bližšie. Spaľovaľ ten mobil pohľadom, akoby mal laserový zrak.

,,To bolo... Nebolo to... " Koktala som.

,,Moc dobre som vás videla sa bozkávať, Poppy. Ale hádam my nechceš povedať, že si nič necítila, nie? Vyzerala si spokojne, ale po chvíli si sa odtiahla." Ozvala sa smutne a mňa práve v tú chvíľu nekompromisne uvalila lopatou po hlave.

Počula som to nepočuteľné prekvapenie, ktoré vyšlo z Novových pootvorených ružových pier. Jeho tvár strnula a preťala ju číra zloba. V jeho smaragdových očiach som však zazrela zranenú dušu. A to ma vnútorne zabíjalo.

,,Nie...To...bola to chyba! On ma pobozkal prvý ja som to-" Odvetila som rýchlo so slzami v očiach.

Odvrátila som od neho pohľad, keďže som sa na to nemohla ďalej pozerať. Počula som jeho ťažké kroky opúštajúce miestnosť a ticho vzlykla tak, aby ma Agnes nepočula. Mala som chuť rozbehnúť sa za ním, zahodiť telefón a všetko mu vysvetliť.

,,Dievča, ja len hovorím, že to bola šanca. Prečo si naňho zmenila názor? Veď -. "

,,Prepáč Agnes, proste to tak k nemu necítim. Ja asi... Asi ľúbim niekoho iného." Zašepkala som poslednú vetu tak, že som sama seba ledva počula.
Zahrkala som hlavou. ,,Musím ísť. Vidíme sa čoskoro. " Zložila som a zahľadela sa na vázu so žltými ružami.

Opäť som tu ostala celkom sama. Klamstvá mi nikdy nerobili dobre, ani zatajovanie. Musím mu to vynahradiť... A vysvetliť! To predsa nemôžem nechať len tak! Bola pravda, že sa mi Kyle vždy páčil... Už od prvého ročníka.. Ale to všetko je preč, a všetko čo vidím, keď si predstavím ideálneho partnera je Nova... Iba jeho krásne črty tváre a dokonalá vôňa.

Utrela som si mokré líca a nasadila chladný tón. Ako povedal Alfa Nero, musím sa dať dokopy ak tu chcem vydržať.

Toto bol iba jeden zásah... Čo keď budem musieť strieľať znova?

Nad tou myšlienkou som sa jemne striasla a radšej si vyprázdnila hlavu. Oblečenie, ktoré mi Nova kúpil bolo stále v krabiciach naokolo mojrj postele. Dnes som si zvolila nádherné šaty od Sheri Hill, ktoré dom do dnešného dňa mohla sledovať iba na módnych prehliadkach. Ale bola to pravda, a ja som mala pred sebou hory oblečenia drahšie než všetky peniaze, čo som kedy videla. Služobnice sa o mňa starali ako o princeznú a všetko, čo mi chýbalo aby som sa s ňou stala bola koruna...

A samozrejme, môj princ.

Rozhodla som sa to všetko upratať do skríň. Dávala som pozor na každé vlákno hodvábnej látky, cítila som akoby to bola voda, ktorá preteká cez moje prsty. Nehovoriac o topánkach, ktorých bolo hneď niekoľko párov. Moje srdce jasalo od radosti akoby som bola malé dieťa bežiace k vianočnému stromčeku.

Onedlho som počula klopanie na dvere, ten kto vstúpil bol však veľmi nečakaný hosť.

,,Joel?" Pár krát som zamrkala.

,,Očakávajú ťa v laboratórií. Môžeš ma nasledovať. " Povedal a jemne sa na mňa usmial.

Prikývla som snažiac sa zakryť prekvapenie a bez slova ho počúvla. Jeho tvár však veľmi rýchlo odznela od úsmevu, keď sme po ceste stretli Novu.

,,Uh... Potrebujem sa s tebou porozprávať." Prihovorila som sa k nemu pri vstupe do laboratória.

,,Neskôr." Odvetil jednoducho nevenujúc mi ani jeden pohľad.

Posmutnela som. Otvorili sa dvere a mi sme sa opäť ocitli v priestrannej miestnosti, kde nás už vítal Enzo Tuchan v bielom plášti. Joel zrazu vytiahol telefón a nasadil pohoršený pohľad. Ospravedlnil sa a odkráčal tisknúc  mobil k uchu.

Na bielom stole boli prichystané rôzne predmety, vrátane malých sklíčiek, mikroskopu, skalpelu a dokonca magnety.

Nebola som si istá, čo sa ide diať, ani však dosť odvážna na to, aby som sa spýtala. Lem som sa letmo prizerala a počúvala všetko, čo Enzo vysvetľoval.

,,...preto dokáže lucídium fungovať v organizme. Akoby tvorilo symbiózu, ale na to, aby sa dokázalo naďalej prispôsobovať musí žiť. Keď organizmus, v ktorom sa nachádza zomrie, lucídium spraví to isté. Predstavte si to, akoby sa vždy nalaďovalo na určité noty. Ak ste otrávený, lucídium sa naladí na jed a chová sa ako protilátka. Alergia? Prijme ju a tvorí imunitu. Ak sa však pokúša naladiť na smrť v organizme, čaká ho to isté. " Vysvetľoval a napokon vzal do ruky magnetky.

,,Všetci dobre poznáme ako fungujú. Ale napriek tomu keď to položím k vašej pokožke-" Priblížil sa ku mne a magnet otlačil o moju ruku a následne ho pustil.

S malým rachotom padlo na dlaždičkovanú zem.

,,Nemagnetizuje." Doplnila som ho a vyjavene pozerala na miesto kam magnet dopadol.

,,Presne tak," Odvetil a do rúk zobral skalpel a sklenené podložky.

Vydesila som sa, no tvárila sa statočne. Vzal moju ruku a do prsta mi jemne vpichol. O chvíľu sa na ňom objavil obláčik karmínovej tekutiny, ktorý presunul na sklíčko. To isté urobil aj s Novovou krvou.

,,Sledujte. " Povedal a ja i Nova sme zo sklíčka nespustili oči.

Dve kvapôčky krvi spravili malý pohyb mierne k sebe. Z úst mi vyšiel prekvapený vzdych. Krv na oboch stranách sa k sebe približovala, magnetizovala, až kým sa nespojila v jednu celistvú kvapku.

Toto bol živúci dôkaz, prečo zo seba nedokážeme strhnúť ani oči. Prečo sa stále tak nesmierne túžime dotýkať. Naša krv to vyslovene žiada.

Obaja sme sa vyhýbali pohľadu toho druhého. Odrazu som na perách mohla cítiť jeho bozk z pred pár hodín. Cítila som v žalúdku kamene, tiež mi zrazu prišlo, akoby som nepila posledných pár rokov. Všetko to však dorazil výraz Joela, prichádzajúceho späť od obvyklého telefonátu. Mal na tvári vážny, zarazený pohľad, oči mierne zavodnené.

Nova sa k nemu obrátil, špehujúc zariadenie v jeho rukách.

,,Sú mŕtvi. Križiaci ich zabili. "

Helo,

Ajaj... Nerada to hovorím, ale v každej knihe budú obete a táto nie je výnimka :/ sú to zatiaľ však iba pešiaci, ktorí idú ako prví.