Puto v krvi

Save Me

Moje nohy mi pripadali nefunkčné. Akoby mi svaly povolili a nedokázala som nimi hýbať. Aj dýchanie mi pripadalo ako ohromne ťažká úloha. Desilo ma to vibrovanie motora podomnou, keďže som vôbec netušila kam máme namierené. Predstavovala som si scenáre ako sa otvoria zadné dvere a ocitnem sa niekde v mučiarni alebo v laboratórií. Moja jediná možnosť bola, aby som sa upokojila a snažila sa zachytiť aspoň zopár slov z konverzácie mojich únoscov. Isto si mysleli, že som pravdepodobne načisto paralyzovaná s otupenými zmyslami. Čo, vlastne bola z časti pravda. Čas ubiehal a ja som nevedela koľko ešte bude trvať cesta. Mohla to byť hodina, dve alebo minúta. Mala som však nádej - a to bolo moje vlastné lucídium. Možno ma podľa neho Nova nájde... Hoci by som si ho niekedy najradšej sama vysosala z krvi, vedela som, že teraz mi môžme veľmi účinne pomôcť. Kto vie, čím ma to vlastne nadrogovali, nemohla som sa poriadne hýbať. Dala som si pozor na dýchanie, ktoré som sa snažila, čo najviac spravidelniť, hoci to bolo zložité na hrboľatej ceste. Dokonca som nadskočila a uderila si hlavu, no necítila som takmer nič, bolesť sa mi ozvala až neskôr.
O ďalších pár minút, alebo hodín, alebo to možno boli iba sekundy.... Som zaregistrovala, že som sa ocitla v polospánku. Myšlienky sa mi na chvíľu zastavili a dokonca ani moje srdce tak rýchlo nebubnovalo. Moje viečka boli silno pritlačené k sebe, a telo nereagovalo na žiadne vonkajšie vplyvy. Droga zrejme spôsobila to, že otupila všetky moje nervové zakončenia. Akoby som sa ocitla na mäkkej posteli a nie v skrčená v kufry auta počas cesty. Videla som jeho tvár, tú dokonalú, nesmierne príťažlivú bezchybnú tvár Nova Wolfa. Držal ma pevne v jeho rukách, akoby ma odmietal pustiť. Vedela som, že nasáva vôňu z mojich bielych vlasov. Zdalo sa mi, že mi šepká. Namiesto motora, či vonkajších zvukov cesty som počula jeho chladný hlas pri mojom uchu. Vravel mi, že všetko bude v poriadku. Nájde ma. Možno som bola naivná, ale niečo mi hovorilo, že týchto mužov za sedadlami zrazí k zemi a podreže im krky, ak sa ma, čo i len dotknú. A verte či nie, po veľmi stresujúcom a nervy-strhajúvom čase som sa aspoň na tých pár minút cítila v bezpečí. Verila som, že ma príde zachrániť. On musí. Musí prísť... V bruchu som mala tých známych motýľov a na mojej tvári mierny úsmev. On príde.... Viem to..

,,H.. Uhu.. Vať-vať.. Au-to.. Auto-auto.."

Všetok ten pocit bol zrazu preč. Opäť som sa nachádzala unesená nepriateľdkými Križiakmi, ktorí ma viezli nevedno kam.
Počula som ich však nadmieru netreteľne, akoby z ozvevenou.

-vať auto? Čo tým sakra mysleli? Vystupo-vať? To hádam nie, preboha...
Moje srdce vynechalo úder. Nemohla som sa však nechať vyvodiť z miery. Ešte raz som sa z hlboka a z ťažka nadýchla a vydýchla.

,,Nh... Bu-de, dedede, o pár, ár, ul-ár-íc
Líc. "

Čo?

,,Asss-tata-... Vime.. Ut.. Tu."

Sakra. Nedá sa tomu rozumieť! Do pekla! Je to smiešne... Akoby to robili naschvál. Mala som chuť do niečoho kopnúť, alebo im tie úškľaby zraziť z tvárí. Stalo sa však niečo iné... Pohla som prstom.

Čože? Nie je možné, aby efekty z tej drogy tak rýchlo vypršiavali. Až teraz má predsa ten účinok začať fungovať, no nie?

Zároveň sa chová ako žijúci organizmus, dokáže sa programovať na prostredie, vstrebávať to, čo ho posilňuje a vylučovať nepotrebné.

Zazneli mi v hlave Novove slová. Bolo to v deň kedy zabil toho križiaka. Musela som dokonca ujsť z môjho a Kylovho rande... Pamätala som si jeho výraz, pritom ako to hovoril. Videla som ho jasnejšie než kedykoľvek predtým. Pamätám si ten deň, akoby to bolo včera. Prvýkrát sme sa vtedy pobozkali.

Dokáže sa programovať na prostredie...

To lucídium.. Musí slúžiť ako obranný mechanizmus!

Moja energia zrazu stúpla na maximálne hodnoty, mala som pocit, že som začala vstrebávať i ten benzín z auta. Opäť som sa sústredila na prst na ruke. Pohol sa. Bolo to jednoduchšie než predtým. Akonáhle som však pohla už aj zápästím, začala som cítil bolesť.

Oh. Úplne som zabudla, že som bola zranená. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla - nebola zo ostrá bolesť, skôr ako utupená. Akoby som mala iba svalovicu alebo modriny.

No tak, Poppy, to zvládneš.

Ihneď som pootvorila oči, zdali sa akoby som mala na viečkach nejakú záťaž, no dokázala som ich udržať otvorené. Bohužiaľ, namiesto toho, aby som sa natiahla pre svoju kabelku, nevidela som nič. Tma by sa tu dala krájať. Snažila som sa pohnúť celou pažami a nahmatať remienok, no opäť sa to zdalo ako obrovská námaha. Nehľadiac na to, že som ich mala uviazané lanom za chrbtom, čo znamenalo, že do toho pobytu musím zapojiť všetky svaly na chrbte. To už sa mi zdalo takmer nemožné.

Musím to však dokázať. Tí tupci nikdy nebudú čakať, že sa budem vedieť pohnúť, nieto, že mám v kabelke zbraň.

Nova mi nikdy neodpustí...

Ah.. Som taká hlúpa! Namiesto toho, aby som mu dôverovala som opovrhovala všetkých čo navrhol, alebo povedal. Jasne mi vravel, že mám zákaz chodiť medzi ľudí... A ja som mu chcela urobiť naprieky a na truc ísť na tú párty. Tesne pred maturitami a hlavne v mojej situácií!

So všetkými tými podpásovými myšlienkami, plnými hnevu a hanby som pohla celým telom. S rukami za chrbtom som zacítila povrch materiálu z kožennej kabelky. Kútik úst na mi naklonil nahor.

Keby som len našla niečo ostré, čím by som prerezala to hlúpe lano!

Teraz som už s istotou zvierala otvárací gombík na kabelke. Všetko to bolo po tme a takmer bez citu v mojich prstoch. Bolo to však jediné, čo som mohla robiť. Nemala som inú možnosť. Vedela som, že ju mám stále okolo krku v pôvodnej pozícii. Tí hlupáci sa ani neunúvali vziať mi mobil a veci z kabelky.

Nikdy by si netrúfli uhádnuť, že tam je zbraň, ktorou sa dá rozštvrtiť človeka.
Ja sama som si sľúbila, že ju nikdy nepoužijem. A predsa ju nosím všade so sebou...

Mohla som si nahovárať, že pre mňa Novove slová nič neznamenajú, ale keď som sa mu nepokúšala robiť náročky, poslúchala som ho na slovo.

,,T.. Tuuuj.. Je.. Otto. ToO..."

Tu je to? U križiackej mafie?

Vskutku...

Ak sa otvoria dvere, budem pripravená.

Eloo,

Radšej nemajte žiadne očakávania, pretože to môže byť inak než si myslíte :)  Prepáčte malinko to predlžujem, ale chcem aby ste absorbovali čo najviac pocitov, ktoré Poppy prežíva. Ak ste nevideli môj oznam na profile (prosím choďte si ho prečítať) , tak som spomínala, že som na dovolenke a chcela som si ten týždeň užiť, potom sa opäť vrátim k pravidelnému vydávaniu :)

Viem, že čakáte a chcete opäť vidieť Novu ale poprosím vás ešte malilinko strpenia, verte mi, ešte si ho užijete :*

Ďakujem <3