Puto v krvi

Fallin'

Kyle Liber: Hej, Poppy. Moc ma to mrzí.

Kyle Liber: Ja... nahneval som sa pretože, som si myslel, že už sa to medzi nami konečne začne a tak...

Kyle Liber: Moc sa mi páčiš.. Fakt. Prosím nevzdávaj to s nami... Daj mi šancu.

Kyle Liber: Sladké sny, princezná.

Moja myseľ sa do konca dňa neupokojila. A ani do druhého dňa. Musela som proste uznať, že sa musím prispôsobiť životu s náhle-nečakanými, dych-vyrážajúci, bolestivými, strach-naháňajúcimi aj motýle-v-bruchu-spôsobujúcimi situáciami. Mala som mnoho času prečistiť si myšlienky - bolo to to, čo som v poslednom čase robila nadmerne často. Aj Agnes si to všimla a nepáčilo sa jej to. Oh ! Keby len vedela! Keby len vedela, čo všetko je za tým. Držala som to v tajomstve už od začiatku, nič dôležité hah? Zo začiatku to bol iba Kyle.. Jeho úsmevy na chodbách, jeho feed a stories na instagrame. A potom Nova. A už sa to nakopilo - išlo to od nevinného podozrenia a náhodného stretnutia, po zistenie o našej krvi a samozrejme - bytím svedkom masakrálnej vraždy.

Nenávidím ho?
Viac než čokoľvek.

Chcem sa ho vzdať?
Ani náhodou.

V škole som nič nevnímala. Myseľ som mala zahmlenú čím ďalej tým viac. Bolo to ako kúzlo...

Nie.. Nie kúzlo.

Bolo to ako kliatba.

Kreslila som ho. Stále a stále dookola. Mala som už peknú zbierku jeho portrétov vo svojej taške a vnútorne sa rozhodla, založiť si ich do svojho denníka. Keď som konečne mala jeho tvár do detailu a z každého uhlu, kreslila som jeho telo.

Jeho božské, božské telo...

Jazvy a tetovania. Vedela som ich naspamäť. Jedno z nich mi obzvlášť ostalo v hlave. Bol to nápis na vnútornej strane paže.

Smrť je láskavosť.

Mala som pocit, že napriek môjmu odporu, ktorý som sa teraz snáď len domievala, že mám... Mala som... Cítila som...

Nie. Nemohla som. To nepripustím.

Napriek tomu všetkému... Musela som si stále v hlave opakovať, že sa predsa pobili s Kylom. Obaja. Boli krvaví a zranili sa iba kvôli mne. Bola to jediná vec, ktorá mi dodávala dôvod, aby som sa bezhlavo nezamilovala do oboch zároveň.

Obzvlášť dnes po mne tie dievčatá po Kylovom boku nepekne pozerali. Najskôr som myslela, že sa ku mne prihovorí no tie baby ho stiahli za ramená späť.

Po škole sa stalo niečo nečakané. Na dievčatá, ktoré naňho boli prilepené ako pivaice už od nervov skríkol a odsotil na stranu.

Prišiel sa mi ospravedlniť.

,,Ďalšie šancu, Poppy. Tento piatok. "

Odvetila som mu, že si to rozmyslím. Samozrejme, že je to pre mňa riskantné, ale bolo mi ho moc ľúto odmietnuť.

Prišla som domov a vytiahla všetky kresby, ktoré som doteraz mala založené v lavici. No, bolo ich minimálne tucet. Rozmýšľala som, čo také si zapíšem do svojho denníka tentokrát.

Podvihla som matrac, zatiaľ čo ma Lyndie špehovala žltými očami. Zaujímalo by ma, čo má na mysli, keď na mňa tak príkro pozerá.

Zistila som to však veľmi rýchlo. V mojom zelenom denníku už totiž to jeden papier bol založený. Posadila som sa na posteľ a váhala, či ho otvoriť. Ako o ňom niekto mohol vedieť? Možno som tam ten papier založila ja predtým. Zadržala som dych a pomaly otvoria tú stránku.

Oh.

Razom som pocítila hrejivý pocit v bruchu, keď sa mi ta rozletel roj motýľov. Srdce mi vynechalo zo dva údery.

Bola to kresba - presnejšie, môj portrét. Štýl kreslenie bol nádherný, taký drsný a zároveň nežný. Haky-baky a zároveň... Detailný.

Prešla som prstami po svojej tváry a ešte asi minútu naň bez mihu pozerala. Napokon som presunula kresbu nabok a zahľadela sa do denníka, čo mi spôsobilo ďalší nepravidelný tep.

Bol to ďalší zápisok od Novy. Bola to báseň, krátka, obyčajná. A pritom sa ma tak dotkla.

Chcem tvoje pery
Oči krk a vlasy
Patria mne
Krv je ničím, ak nie je tvoja
Nepodrežem Kyla, ak povieš, že si moja.
:)

Opäť mnou prešla vlna hnevu. Mala som chuť roztrhať to na malé kúsky. A pritom to nebol hnev. Ale strach. V mysli sa mi vyjavila spomienka na Elenu, ktorá sa teraz po chodbách premáva ako prepichnutý balónik... Čo ak ublíži Kylovi?

Na druhú stranu s tým pocitom nepohlo. Líca sa mi rozhoreli. A čítala som si tú strofu stále a stále dookola.
Bolo vidieť, že básniam sa nikdy nevenoval na plný úväzok. A pritom vo mne vybuchli ohňostroje.

Chcem tvoje pery, oči, krk a vlasy.

Nikdy v živote mi chlapci nepísali básne. Žeby si zobral príklad zo svojej nevlastnej sesternice? Dal tam aj toho hlúpeho smajlíka!

Bola som v rozpakoch. Kto by nebol? Vyjadroval túžbu a vášeň takým nenávistným spôsobom a ja som nevedela, či ma to absolútne priťahuje alebo znechucuje.

Jeho myšlienka je však jasná. Chce, aby som priznala, že mu patrím. Vyhráža sa mi, že ublíži Kylovi.
A naposledy ma chytil tak, že som bola neschopná sa mu vyvliecť.

Nevedela som sa brániť. A ani som si nemyslela, že to budem niekedy potrebovať. Ale potrebujem. Pred križiakmi... No a aj pred vlkmi.

Povedala som mu predsa, že nechcem, aby ma chránil. Nepotrebujem ho. Postarám sa o seba sama. Ha!

Vrátila som denník na svoje miesto.

Vošla som do skrine. Potrebujem oblečenie, alebo nejaký kostým. Opasok s nožom alebo nejakým nástrojom. Chci-nechci, moja krv je predsa dôležitá a nesmie sa dostať do rúk tej podradnej križiackej mafie. Koniec koncov ani tej vlčej. A ja ju budem chrániť!

S hnenlivým duchom plným motivácie som si zapla nejaké video pre začiatočníkov na sebeobranu. Vzala som si svoj malý príručný nôž, ktorý so sebou nosím skoro vždy. Nikdy som ho však nepoužila.

Skúšala som jednoduché pohyby, výhyby a chvaty. Zistila som, že v sebeobrane ani nejde o to, zapojiť silu, ale snažíte sa, aby ste odrazili protivníkovu energiu proti nemu samotnému.

Po asi hodine, možno dvoch, stratila som pojem o čase...

Vyčerpaná som zaľahla do postele a so sebavedomým duchom zaspala až do ďalšieho dňa.

Helou,

Nova a básnik? Hmmm Poppy s ním robí zázraky!