Puto v krvi

Take Me Away

,,P-mh. " Vydala som nerozpozmateľný zvuk, aboby kričiac s prosebným pohľadom o pomoc.

Zaťala som zuby a cez líca som cítila ďalšie vlny nekontrolovateľných sĺz. Konečne voľne padajúc bez žiadnych zábran. Hoci som práve teraz cítila tú neskonalú prázdnotu, padol mi kameň zo srdca. Pokožka mi pri ňom začala pulzovať žobrajúc iba o jeho dotyk. Na jeho tvári sa objavilo pár sekundové zmätenie. Preťal pohľadom najskôr kopu krvavej kopy tela a napokon mňa. Zapozeral sa na moje pozodierané, fialové kolená, na krvavé ruky až napokon späť hlboko do mojich očí. Čas sa mi spomalil pred očami.

,,Poppy. " Vyslovil v prekvapení.

V jeho očiach sa začalo odrážať nesmierne veľa emócií, akoby si nevedel vybrať, ktorú vyjadriť ako prvú.

Vedel, že prišiel neskoro.

Zabila som ho.

Zmasakrovala som ho.

,,Ja.. Som... Zab-il-a som.. S-om.. Vrahyňa.. To nie je pravd-da!" Natiahla som k nemu ruky, ako keď sa malé dieťa pýta k jeho mamičke. Ale namiesto toho sme boli obaja vrahovia. Chcela som sa vyjadriť, že to je všetko moja vina, no zo slov sa stali iba nezrozumiteľné vzlyky a výkriky.

Instatne mi do nosa vbila jeho vôňa, keď som sa konečne nadýchla jeho čiernej uniformy a hlavu položila o rameno. Rukami mi nežnými pohybmi prešiel po chrbte a chytil zápästie mojej ruky. Až teraz som si všimla, že stále držím tú prekliatu pištoľ.

,,Si zranená, mon amour. Si zranená ?! " Povedal chladne, akoby mu informácia, že pred nami leží mŕtvi Križiak rozkuskovaný na bohvie koľko častí, s mozgom vytekajúcim z rozpolenej hlavy, absolútne neprišla relevantná.

Otvorila som ústa, no vyšiel zo mňa, čo sa zdalo iba ako tichý vzlyk. Aj som ich hneď zatvorila a radšej len zakývala hlavou.

Snažil sa mi vytiahnuť tú pištoľ vytiahnuť z rúk, no akoby mi prsty v nej stŕpli.

,,Ne-nechcela som." Zašepkala som, keď sa mi dych dal ako tak do poriadku. Hypnotizovala som zrakom časti tela. Môj hlas sa mi zdal cudzí.

Pištoľ v ruke sa mi stále nedalo vytiahnuť, akoby mi skameneli ruky.
Zapozeral sa mi tentoraz hlboko do očí, pochopil, že toto je niečo, čo ma naveky poznamená.

,,Všetko je v poriadku, srdiečko. Zachovala si sa lepšie než by ktokoľvek predpokladal. Zabila si Križiaka. Sama. Zvládla si to. " Hovoril potichu no zároveň pevne. Jeho slová neboli nič, čo by ma urobilo pyšnou, ale iba z jeho tónu a hlasu som dokázala prehltnúť zopár uplakaných stonov.

Nikdy som nechápala ako to robí, a ani napriek tomu, že aj jeho nádherné prsty, ktoré boli teraz od krvi mi nezabránili v tom, aby mi naskákali zimomriavky.

V tejto chvíli mi jeho tvár prišla taká krásna. Taká príťažlivá. Taká hypnotizujúca. Bledá pokožka mu rezonovala s vyraznými lícnymi kosťami a ružovými perami. Najžiarivejšie boli však jeho oči. Zelené ako amazónske pralesy plné príšer, ktorý jeden nemá šancu preskúmať. Chcela som ho chytiť a nikdy nepustiť, spojiť naše pokožky už naveky. Zatúžila som ho opäť bozkávať, i keď toto bola najmenej vhodná chvíľa. Akoby som bola opäť posadnutá. Akoby moje lucídium zahájilo núdzový stav. V tejto chvíli som sa cítila, akoby on bol mojím jediným liekom. Akoby som ho nevidela niekoľko rokov, a každý dotyk v danom momente znamenal, že čoskoro sa zase budeme musieť rozdeliť.

,,Musíme ísť, mon amour." Povedal a nežne sa ma snažil nadvihnúť.

Moje telo protestovalo. Bolo ako ochabnuté, emócie nadomnou prevzali kontrolu.