Puto v krvi

Show Me Mercy

Odišla som z izby a na dolnom poschodí otvorila lekárničku. Dych som mala v krku, ale snažila som sa zachovať pokoj.
Vzala som nejaký alkohol ako dezinfekciu, napokon aj moju bylinkovú masť a nový obväz.
Mala som pocit, že moje líca boli stále červené. Alebo to bola len tá agónia, ktorú som cítila už aj v hlave.
Potrebovala som ešte plyšové tampóniky, ktorými mu to budem čistiť.
Nemohla som ich nájsť v lekárničke a tak som zašla až do kúpeľne.

Vrátila som sa do izby. Nova už nebol na posteli. Naskytol sa mi pohľad na jeho holý, vypracovaný chrbát s jasne viditeľnými krídlovými svalmi. Stál pri obraze, ktorý som kreslila minulý týždeň a vyzeral, akoby bol na ňom posledných pár minút nepretržite zakotvený pohľadom.

Takmer som sa rozkašľala. Úplne som zabudla na to, že ho mám takto vystavený na očiach.

,,Uhm.. " Červená som položila veci v rukách na stolík.

,,Je to nádherné." Povedal, ani neodvracajúc pohľad od maľby na stene.

,,Ten chlapec jej zapichol dýku do srdca. " Pripomenula som mu a podišla k nemu. Dlane sa mi potili.

,,Vyzerá ako ja." Zamračil sa a konečne mi daroval pohľad. Akoby sa urazil za to, že som ho nakreslila v tej pozícií. Samozrejme, že to bol on.

,,Čo ? Vôbec nie." Zavrhla som okamžite a on sa uškrnul, na čo som sa ihneď zamračila.

,,Sú levandule tvoje obľúbené?" Opýtal sa. Stále hľadal význam v celom obraze.

,,Nie, to nie. " Pokrútila som hlavou.

,,Tak aké sú?" Opýtal sa znova opäť nonšalantným tónom. Akoby ho zo ani nezaujímalo, ale i tak to súrne potreboval vedieť.

Zdvihla som obočie a naklonika hlavu na bok.
,,Ruže, žlté. " Odvetila som.

Prešla ním vlna prekvapenia, akoby chcel odkryť všetky moje neobjavené stránky, túžil sa pýtať ďalej.

,,Tak prečo ti nedávam kyticu žltých ruží, keď viem, že sú tvoje obľúbené." prst nasmeroval na obraz.

Srdce mi poskočilo.
,,Povedala som, že to nie sme my!" Líca mi horeli.
,,Levandule len znamenajú liečenie, vieš. " Ukázala som prstom na kyticu finálových kvetov v jeho rukách.,,Mesiac znamená emócie a tajomstvo." Presunula som prst nad ich hlavy k veľkému mesiacu.
,,Zranil ju a chce jej darovať liek, napriek tomu skrýva svoje skutočné pocity. Možno ju zradil, vpichol jej dýku do srdca a teraz to ľutuje. Ale keď sa jej pozrieš do tváre, vidíš, že to nie je tá dýka, čo ju skutočne zlomila, ale jeho akcie." Nakoniec som ukázala na jej odovzdanú tvár, z ktorej jej stekala slza.

Keď som sa však obrátila pohľadom späť na neho zistila som, že nesledoval maľbu, o ktorej som rozprávala. Špehoval iba mňa, mňa a moje oči. Tie dva smaragdy mi snáď videli až pod oblečenie priamo do orgánov. Mal v nich  toľkú túžbu, tie iskry a vášeň v nich bola takmer hmatateľná.
Otvorila som ústa, aby som niečo povedala, ale nič z nich nevyšlo. Ani hláska. Priklonil sa ku mne bližšie. Obdivoval ma. Mal v očiach toľko slov, koľko ťahov štetcom. Tvárami sme sa ocitli opäť úplne blízko - keď vtom sa nám pomedzi nohy priplietla Lyndie.

,,Uhm, ja.. Tú ranu.. Ošetrím ti ju. " Zamrkala som očami - zrazu som sa ocitla v pôvodnej realite v mojej izbe.

Čo sa to do pekla so mnou deje?

Bez slov si sadol späť na posteľ, zatiaľ čo ja som si zo stola zobrala dezinfekciu a tampóniky na vyčistenie rany. Prisadla som si k nemu, mala som trochu krátky dych. Snažila som sa ignorovať to, že nemá na sebe tričko. Opäť... Robí to snáď naschvál?
Mala som pocit, že mi stuhla tvár, výraz som držala nečitateľný. Čo som skutočne cítila - nenásytnosť opäť sa dotýkať jeho tela. Jeho pier. Jeho dokonalých, i keď po tej bitke napuchnutých a krvavých, pier.