Na hraně

18 - Moje srdce nebude klamať (Časť 1.)

S kabelkou prevesenou cez plece som ľahkým krokom vchádzala do kancelárie. Po tom, čo Daniela preradili na iné oddelenie, musel sa odsťahovať na iné poschodie. To znamenalo, že som sa s ním viac od našej poslednej hádky nestretla. Aj vďaka tomu som teraz chodila do práce vždy perfektne naladená, hoci som vďaka Emminmu povýšeniu mala omnoho viac práce.

„Dobré ránko, pani manažérka!" zazubila som sa.

Emma mi vrazila päsťou do ramena. „Natalie! Už sú to dva týždne a teba tieto žarty ešte stále neprešli! Nemôžem tomu uveriť!"

Chcela som jej na to čosi provokačne odpovedať, no vtedy som si všimla, že za paravánom vedľa Emmy sedí akýsi chalan. Vykrútila som krk, aby som si ho mohla lepšie obzrieť.

„A toto je?" nadhodila som.

„Ach, áno," Emma si prehrabla vlasy a ukázala na neho. „Toto je Liam, náš nový kolega."

Chalanisko hneď vyskočilo na rovné nohy a natiahlo ku mne ruku. Z jeho neposednosti bolo jasné, že sa jedná o ďalší prípad klasickej trémy z prvého dňa v novej práci. Prižmúrila som oči a potriasla mu dlaňou.

„Natalie, teší ma," povedala som.

„Aj mňa," odvetil ihneď.

Po očku som stále poškuľovala po našom novom prírastku. Bol odo mňa vyšší, no nepatril medzi mohutných zavalitých chlapov. V slušnom obleku a svetlej košeli vyzeral dostatočne seriózne, no mladistvá tvár so zelenými očami a nagélované hnedé vlasy nepristali tej škrobenosti. Istotne by vyzeral omnoho lepšie v nejakých džínsoch a širokom tričku. Azda i mikine. Definitívne bol od nás dvoch o niekoľko rokov mladší.

Odvrátila som sa a sadla si na svoje miesto. Plná rozpakov som si prehrabla vlasy. Odkedy berieme na túto pozíciu takých mladých ľudí? Museli sme predsa zobrať niekoho, kto bude mať aspoň niekoľko rokov praxe. Alebo všetka práca teraz zostane na mne?

To nebola jediná vec, ktorá ma znepokojila. Takže sa môžem rozlúčiť s tým, že budem mať odteraz priestor s Emmou klábosiť o súkromných veciach, kedy mi len napadne. Možno aj naše kávy budú odteraz musieť prebiehať v omnoho oficiálnejšom duchu.

Očami som skontrolovala svoj mobilný telefón. Od toho dňa, čo Ryan zmizol z môjho života, sa mi viac neozval. Zahryzla som si do nechta na palci a prstami druhej ruky prebehla po obrazovke. Okrem toho to ale vyzeralo tak, že sa mi prestali ozývať aj vlastní rodičia. Matka bola na mňa naštvaná za to, že som vymeškala ich úžasnú slávnostnú večeru. Nepovedala som jej, že to bol Jamesov nápad. Ani keď mi čistila žalúdok s tým, čo si o mne James pomyslí, keď budem takto vystrájať. Predpokladala som, že sa po jej kázni budem cítiť zle, no uvedomila som si, že hrať úlohu neposlušnej dcéry nebolo až také zlé.

„Káva?"

Z myšlienok ma vyrušil Emmin hlas. Odtrhla som zrak od mobilu a hodila ho na stôl. Otočila som sa na stoličke k Emme. „Pokojne. Aj tak si chcem ísť nabrať vodu."

„Fajn, poďme teda. Liam, aj ty. Máš so sebou šálku, či nie?"

„Ale áno," odvetil. Chvíľku sa hrabal v plátennej taške a potom odtiaľ vyhrabal keramický hrnček s logom našej firmy.

„Parádička, tak poďme," popohnala nás Emma.

Všetci traja sme sa pobrali naprieč kanceláriou do kuchynky. Dnes som prišla omnoho neskôr, miesta za počítačmi naokolo boli už obsadené. I pri kávovare sa rysovala nepekne dlhá rada.

„Hmm, dnes sme si nezvolili práve najvhodnejší čas," poznamenala som.

„Ako keby to nebola tvoja vina," odvrkla mi Emma s úsmevom.