Na hraně

20 - Vzrušuje ma otáčať tvoj život naruby (Časť 1.)

Prevalila som sa na chrbát a otvorila oči. Nad sebou som videla strop s lustrom, ktorý som nespoznávala. Keď som sa však pozrela do strany a zazrela vedľa seba spať Ryana, ihneď som sa zorientovala. Spustila som nohy dole z postele a posadila sa. V izbe bolo šero. Predpokladala som, že to bolo kvôli ťažkým zamatovým závesom, ktoré boli stále zatiahnuté. Hostia tohto hotela ich pravdepodobne odťahovali iba málokedy – nechať sa zazrieť na tomto mieste neveštilo nič dobré.

Vstala som z postele a zo zeme pozbierala svoje veci. Zmizla som vo vedľajších dverách, ktoré viedli do kúpeľne, a potichu ich zatvorila. Keď som šťukla vypínačom a obrátila sa, privítala ma luxusná kúpeľňa s rohovou vaňou a sprchovým kútom. Ich úctyhodný rozmer ma presvedčil o tom, že ich účelom nebola iba očista tela.

Vliezla som do kúta a pustila na seba horúcu vodu. Nemala som so sebou žiadne oblečenie, takže som sa po sprche musela zase navliecť do mojich vecí zo včera, no našťastie dnes bola sobota, takže som sa nikam neponáhľala. Emma by si ihneď všimla, keby som sa objavila v práci dva dni po sebe v tom istom outfite.

V hoteli sa nepodávali žiadne raňajky. Chvíľu som premýšľala nad tým, že si prostredníctvom elektronického panelu vedľa dverí objednám aspoň kávu. Kým som maturovala nad jednotlivými voľbami, začula som, že Ryan sa prebudil. Obrátila som sa a sledovala, ako sa strapatý vyšuchtal z postele a zmizol v kúpeľni.

Keď o niekoľko minút vyšiel von a ja som ešte stále ťukala do panelu, zastal za mnou. Nahol sa ponad moje plece a jeho hlas ma pošteklil pri uchu.

„Ak chceš kávu vyniesť na izbu, musíš stlačiť toto. Ale neodporúčam ti ju, nakoľko chutí odporne."

Vzdychla som a zrušila ponuku. Obrátila som sa k nemu: „Čo takto spoločné raňajky niekde vonku?"

Súhlasil a tak sme si pobalili svoje veci a vyšli z izby. Dole na recepcii sme karty strčili naspäť do automatu. Zadný východ sa odomkol, až keď sme zaplatili. Táto časť mesta bola v túto dobu prázdna. V sobotu ráno sa len málokto ponáhľal prespať do hodinového hotela, väčšina obyvateľov dospávala piatok, alebo sa nachádzala v iných častiach mesta. Preto sme s Ryanom prechádzali mŕtvou ulicou plných nočných podnikov a hotelov bez povšimnutia.

„Chceš ísť taxíkom?" opýtal sa ma.

„Nie, prejdeme ešte dva bloky a budeme v slušnejšej časti mesta," odpovedala som hľadiac do svojho telefónu. „Tam niekde by sa mal nachádzať podnik, ktorý ponúka celodenné raňajky. Hemendex a tak."

„Okej," prikývol Ryan.

Pozrela som na neho. S rukami vo vreckách svojej koženej bundy pomaly kráčal po mojom boku a neprítomne hľadel pred seba. Obrátila som hlavu do presklenej steny vedľajšej budovy a sledovala náš odraz. Na prvý pohľad sme sa k sebe vôbec nehodili. Ja som mala na sebe slušný kabát, spod ktorého mi vytŕčala formálna sukňa. Opäť som mala na nohách čižmy s vysokými podpätkami, takže som bola možno tak o palec vyššia od neho. Ryan vo svojich natrhnutých nohaviciach a koženej bunde vyzeral vedľa mňa ako z iného sveta. Hoci si svoju obľúbenú retiazku na pery nezapol, na uchu sa mu trblietala jedna náušnica z chirurgickej ocele a malý krúžok. Na pútku nohavíc mu visela hutná ozdobná retiazka.

„Čo je?" opýtal sa ma.

Všimol si, že na nás zízam.

„Nič," odvetila som nonšalantne a ukázala rukou na vedľajšiu križovatku. „Mali by sme prejsť na druhú stranu. Malo by to byť za tou budovou."

Krátko sa na mňa pozrel, no viac na to netlačil. Spoločne sme prešli cez priechod a potom som ho viedla k bistru, o ktorom som pred chvíľku hovorila. Podnik sa o takomto čase už zapĺňal nadšencami raňajok, ale podarilo sa nám nájsť v zadnej časti neďaleko kuchyne okrúhly voľný stolík. Zavesila som si kabát na vešiak stojací v rohu a posadila sa do čalúneného kresla. Ryan si sadol oproti a siahol po menu, ktoré bolo položené na stole.