Na hraně

28 - Užívaj si bolesť, ktorú si schopná vydržať

Zľahka som zaťukala na dvere a potom ich otvorila. Vstúpila som do jednoduchej nemocničnej izby. Klinika, ktorú som navštevovala ja, vyzerala vždy v bezchybnom stave. O tejto miestnosti sa to nedalo povedať. Nemocnica, ktorú navštevovala spodná vrstva obyvateľstva, bola síce možno rovnako čistá, ale steny by bolo treba už opäť vymaľovať, gumená podlaha bola vyšúchaná. Jedna zo studených žiariviek nad našimi hlavami neprestajne blikala. Postele vŕzgali pri každom pohybe pacientov.

Len čo som sa zjavila v tejto izbe, všetci pacienti ku mne zdvihli hlavu. Nikto z nich nečakal, že by sa tu objavila taká žena ako ja. V biznis outfite a vysokých lodičkách som vyzerala skôr ako právnička, než rodinný príslušník na návšteve. Nenechala som sa ale rozptýliť ich pozornosťou a kráčala rovno k posteli, ktorá stála pri okne.

Ležalo na nej mladé dievča. Jednu nohu mala v sadre, hoci podľa mojich informácii už v tejto izbe nemala vôbec byť. Nikdy v živote som ju nevidela, ale bola som si istá, že to je ona. Jej okrúhla tvár lemovaná svetlohnedými vlasmi a zachmúrila, keď pochopila, že idem rovno za ňou. Prižmúrila svoje zelené oči, ktoré sa tak veľmi podobali na tie moje. Už som sa viac nečudovala tomu, že si nás Ryan v tú noc, keď ho napadli a ja som ho našla, poplietol. Trocha sme sa na seba podobali, možno by si niektorí azda i pomysleli, že som jej staršia sestra, nebyť ryšavej farby mojich vlasov. Tie jej boli skôr gaštanové.

Zastala som pri dievčati a potom som do prázdnej vázy na jej nočnom stolíku vložila obrovskú kyticu pestrofarebných kvetov. Bez slova som si z rohu zobrala plastovú rozkladaciu stoličku a sadla si vedľa jej postele. Zahľadela som sa jej do očí, ale nič som nehovorila. Ostatní pacienti nás stále so záujmom pozorovali, no keď som sa nehýbala a stále mlčala, začali sa nudiť a odvrátili sa od nás.

Horko-ťažko sa jej podarilo posadiť sa na posteli. Očami preskakovala z obrovskej kytice na moju tvár. Kytice z kvetinárstiev, akú som priniesla, museli byť extrémne drahé a ona si nedokázala predstaviť, prečo by jej takýto dar dala osoba, ktorú nikdy v živote nevidela. Záverom jej analýzy napokon bolo, že sa jej v očiach zrkadlil strach. Zrejme zato mohlo do veľkej miery aj moje mlčanie. Nerobila som to však naschvál, napriek tomu, že som celú cestu sem premýšľala nad tým, čo jej poviem, všetky slová sa mi vytratili z mysle a ja som na ňu iba tupo zízala.

Toto bolo dievča, ktoré chodilo s Ryanom. Až do momentu, kým ho nenašli v izbe, ktorú si prenajímal a nezlynčovali ju tak, až skončila v nemocnici. Mala zlomené obidve nohy, ruku a niekoľko rebier. O pomliaždeninách a rôznych ranách ani nehovoriac. Teraz som už vedela, že to bola Jamesova zásluha. Dozvedel sa, že jeho mamička nie je taká dokonalá manželka a rozhodol sa to vyriešiť po svojom. Premýšľala som nad tým, či o tomto všetkom vlastne vedel Jamesov otec, alebo si ďalej chodil na partičky golfu so svojimi priateľmi bez toho, aby tušil, čo sa deje v ich domácnosti.

„Ty musíš byť Abigail," prehovorila som do napätého ticha, ktoré medzi nami viselo.

Naprázdno prehltla. Videla som na nej, že má sto chutí mi zaklamať, ale obom nám bolo jasné, že veľmi dobre viem, kým je.

„Si tu kvôli Rylee?" opýtala sa jemným hláskom.

„Som tu kvôli Rylee," potvrdila som.

„N-neviem, kde sa teraz nachádza. Po tom všetkom, čo... čo sa mi stalo, sme stratili kontakt. Odvtedy som ho... ju nikdy viac nevidela," hlas sa jej triasol.

Natiahla som sa a chytila ju za ruku. Mykla sa, no keď si uvedomila, že môj dotyk je jemný, neodtiahla sa a podarilo sa jej trocha upokojiť.

„Nikdy za tebou neprišla, pretože sa bála, aby ti znova neublížila. Ale myslela na teba veľmi často a ver mi, že ju to mrzí," ubezpečila som ju.